Keď som v nedeľu písal článok o svojich zážitkoch z maratónu v Paríži, ani vo sne ma nenapadlo, že by sa takéto podujatie, plné oduševnenia, vzájomnej tolerancie desaťtisícov bežcov, a nezištného povzbudzovania nielen ich priateľov, ale i mnohých náhodných nadšencov, mohlo zrazu zmeniť na peklo. Pätnásty apríl v Bostone ukázal, že sa to dá. Chcem prejaviť veľké pohnutie a solidaritu voči mužom a ženám, ktorí sa stali účastníkmi tejto veľkej tragédie!
Neviem pochopiť duševný svet človeka, čo sa rozhodne zabiť ľudí, ktorí mu nič neurobili. Nejestvuje žiaden mysliteľný dôvod, ktorý by mohol ospravedlniť, alebo čo len umenšiť zvrhlosť takéhoto konania. Chceli by sme zmierniť žiaľ obetí bostonského útoku, ale čo môžeme tisíce kilometrov odtiaľ urobiť? Môžeme im venovať modlitbu. Ale bude dobre, ak si i v takejto smutnej chvíli zároveň veľmi jasne pripomenieme, že žijeme vo svete, v ktorom zápasí dobro so zlom. A že so zlom, ako kedysi hlásal prvý československý prezident Tomáš Masaryk, sa nejedná. So zlom treba bojovať. Lebo každá tragédia nás môže aj omráčiť a ochromiť. Ale môže tiež posilniť našu statočnosť a naše odhodlanie postaviť sa rozhodne proti zlu.
Násilie proti nevinným ľuďom je vždy obludné. Krvavý záver bostonského maratónu nie je však jediným prejavom násilia týchto dní. Už viac ako týždeň sa valia zo severu Kórejského polostrova vyhlásenia, pri ktorých by nám mala tuhnúť krv. Lebo to nie sú krčmové reči. Krajina s nevyspytateľným vedením a jadrovou zbraňou sa zahráva so skutočným ohňom. Šialené vyhrážky prichádzajúce z Pchjongjangu nemožno brať na ľahkú váhu. Dilema, pred ktorú postavili svet je o tom, že čim viac im bude ustupovať, tým ničivejší bude konflikt, ktorý takáto politika môže spôsobiť.
Ale páni zo Severnej Kórey sa tragicky mýlia, ak si myslia, že západný svet je natoľko dekadentný, aby ho položili mediálnymi hrozbami. Že sa poľaká, a bude donekonečna ustupovať. To si myslel aj Hitler. Demokratický svet nie je stavaný na násilie. Ľudia ho spravidla nechcú, a demokratickí lídri potrebujú ich hlasy. Preto pred hrozbami diktátorov neraz balansujú, vyčkávajú, a často nešťastne strácajú čas. Ale keď zlé sily udrú, keď násilie vypukne, tak sa demokratický svet vždy dokáže zmobilizovať. Násilníci si spravidla ustupovanie demokratov vysvetľujú ako slabosť. Preto sa napokon takmer vždy rozhodnú zaútočiť. Myslia si, že rozcapartená pluralitná demokracia sa pod tlakom násilia úplne rozsype. A práve to je fatálny omyl! Demokratický svet v sebe ukrýva nesmierny potenciál vnútornej sily. A statočnosti. Kým po útoku ožije, kým zmocnie, obvykle to chvíľu trvá. Ale odpoveď slobodného sveta je potom zničujúca!
A žiada sa mi pridať ešte jeden príklad z týchto dní. Ten je tiež o násilí. Minulý týždeň zomrela bývalá britská predsedníčka vlády Margaret Thatcherová. Jedna z veľkých osobností minulého storočia. Vyznávam hodnoty pluralitnej spoločnosti, a rešpektujem, že bolo aj veľa ľudí, ktorí s jej politikou nesúhlasili. Keby im v tom ktokoľvek bránil, bol by som prvý, kto by sa ich zastal. A to aj keď som Železnú lady vždy obdivoval. Zdá sa mi však zvrhlé, ak sa niekto dnes teší z jej smrti. Ak sa v rebríčku popularity súčasných hitov objavuje pieseň o tom, ako striga konečne umrela. To je hnusné. Presne toto je mentálna príprava pre násilie. Pretože násilie sa nezačína konštruovaním nástražného výbušného systému ani vyrobením atómovej bomby. Násilie sa rodí v srdci. Každý, kto si želá smrť svojho brata, či sestry, kto sa z nej teší, začína byť Kainom.
Násilný čin voči nevinným je hrozný. Ale nesmie nás nikdy ochromiť! Presne to chcú všetci agresori. Omráčiť, rozložiť a zastrašiť slobodný svet. Nenechajme si vnútiť ich vôľu! Nech tragický záver bostonského maratónu vzbudí nielen modlitby a solidaritu ľudí celého sveta voči ťažko skúšanému mestu, obetiam a pozostalým, ale nech zároveň mobilizuje v nás všetko to, čo sa bude vždy a všade dôsledne stavať na odpor voči každému zlu!