Dnes, na druhú adventnú nedeľu, sa v rímskokatolíckych kostoloch číta o slovách, ktoré zazneli na pustatine starovekého sveta. Mali ho pripraviť na veľké udalosti, ktoré budú mať potenciál meniť ľudskú púšť na úrodnú zem. Je to hlas, ktorý je potrebný vždy a potrebujeme ho aj dnes. I naša postupne sa rozpadávajúca domovina potrebuje, aby v nej takéto slovo znelo, inak pomaly vyschnú pramene jej regenerácie a bude sa stávať z roka na rok viac a viac pustatinou ducha i tela.
Žiadne komunikačné majstrovstvo už neobráti trend, ktorým sa súčasná Ficova vláda rúti k prehre. Už to došlo aj oportunistom, a tak mnohí, čo sa jej po voľbách líškali, hľadali s ňou spoločnú reč pragmaticky, alebo aspoň ideologicky, teraz tancujú ako na ľade, aby boli pripravení sa včas pridať k tým, čo vyhrajú tie budúce voľby. A popri tom sa tešia junáci, čo si gardistické uniformy prezliekli za saká, ťažia z chaosu, ktorý zachvátil štandardnú politiku a čakajú na svoju príležitosť. Tých, čo idú súčasnej vláde po krku však spája v podstate iba to, že idú po nej. Inak nemajú zatiaľ žiadny spoločný koncept budúcej záchrany Slovenska. Chýba im spoločná politická vôľa, schopnosť vidieť za horizont volieb, a ani sa neusilujú budovať nejakú kvalifikovanú spoločnú predstavu o tom, ako by oni spravovali štát. Teda okrem toho, že sú pripravení zavrieť tých, čo to podľa nich zavinili. A zabúdajú pritom na to, že za nimi sú milióny voličov, s ktorými tu spoločne zostaneme.
A samozrejme, už niekoľko rokov zúri vojna, ktorá zďaleka nie je len nejakým izolovaným regionálnym konfliktom. Je to boj nielen o novú architektúru siločiar v súčasnom svete, ale aj o to, čo v ňom považujeme za ľudsky cenné. Ako budeme vychovávať naše deti, ak sa napokon presadí právo silnejšieho? Právo džungle. Ak vojnu na Ukrajine vyhrá Rusko, teda ak Ukrajina príde o schopnosť suverénne sa rozhodovať o osudoch svojho ľudu (pretože o to ide), tak vieme, kto u nás vsadil na tohto koňa. Aký to bude mať vplyv na jeho a našu budúcnosť, to však zatiaľ nevieme a dúfam, že sa to ani nikdy nedozvieme, pretože sa to nestane. Ale s týmto veľkým prvkom neistoty sa musíme naučiť žiť.
Preto tie dnešné prekáračky slovenskej politiky ma už veľmi nezaujímajú. Naša budúcnosť od nich závisí už len minimálne. Z toho dôvodu sa už niekoľko mesiacov sústreďujem na to, čo má v našej rozorvanej spoločnosti, podľa mňa, jedine zmysel. Ak sa má ten trend rozkladu štátu zastaviť, a ak sa má tak stať v podmienkach, v ktorých si v ňom zachováme vládu ľudu, teda vládu, v ktorej bude mať každý rovnaký potenciál zúčastniť sa na správe verejných vecí, inými slovami, ak si udržíme demokraciu, tak veľmi potrebujeme politickú silu, ktorá sa nebude biť prednostne o svoj podiel na moci, ale o túto vládu ľudu, ako takú, a o ozdravenie nášho štátu. Preto tu už nejaký čas systematicky píšem o tom, že ak má v tejto situácii niečo pre našu budúcnosť naozaj zmysel, tak je to dlhodobo koncipovaná práca na vzniku takéhoto politického hnutia.
Pripomenul som, že Kresťanskodemokratické hnutie pri svojom vzniku takýto veľkorysý zámer malo. A premietlo ho i do svojho pôvodného programu na svojom ustanovujúcom zjazde vo februári 1990. To bolo DNA hnutia, ktoré malo ambíciu byť tu pre všetkých. Pre našu spoločnú budúcnosť. Nielen pre kresťanov, alebo dokonca len pre katolíkov. Predstavu takej čisto kresťanskej strany predovšetkým pre kresťanov sme vtedy celkov vedome odmietli. Ale život (a naše nedôslednosti v tejto ambícii) priniesol čosi oveľa menej veľkolepé. Stali sme sa jednou zo strán bojujúcich o podiel na moci a čoraz viac sa zaujímame viac o naše vlastné preferencie, než o osud a budúcnosť našej spoločnej vlasti.
Nepíšem to ale preto, aby som kritizoval KDH. Je mi ľúto, že je to dnes už len slabučký odvar toho, čo sa zrodilo pred tridsiatimi šiestimi rokmi. A zmieta aj ním ono všadeprítomné partajnícke sebectvo, ktoré rozkladá našu vlasť a diskredituje veľkú myšlienku vlády ľudu v očiach voličov. Píšem to naopak preto, lebo som presvedčený, že v ňom, v KDH, v kresťanskej demokracii, driemu tie veľké idey služby všetkým spoluobčanom. Idey, ktoré nie sú len frázami, čo sa marketingovo hovoria, aby načas ohlúpili ľud, pretože tu majú (alebo by aspoň mali mať) oveľa hlbší základ. Vyplývajú z kresťanského obrazu človeka, jeho dôstojnosti, v ktorej sme si rovní všetci.
Verím, že tieto idey, tento driemajúci fundament, sa dá ešte prebudiť. Nie zo dňa na deň. Bude to vyžadovať veľa práce, trpezlivosti a pokorného vedomia toho, že budeme asi dlho v menšine. Ale ak má niečo na slovenskej politickej scéne zmysel, tak si myslím, že je to práve práca na novom, otvorenom hnutí, ktoré sa raz prebudí a vyrastie na pôde kresťanskej demokracie.
Už dávnejšie som čítal veľmi inšpirujúce úvahy francúzskeho filozofa Maritaina, ktorý sa ešte pred polovicou minulého storočia zamýšľal nad tým, ako by mali vyzerať akčné orgány vychádzajúce z kresťanstva, ktoré by zodpovedali dobovým spoločenským a politickým koncepciám. Píše o potrebe vzniku nových politických útvarov pre politické problémy aktuálnych časov, ale s vnútorne kresťanskou inšpiráciou. „Tieto nové politické útvary treba podľa nášho súdu ponímať ako časné bratstvá celkom nového typu. Boli by čisto svetské, na rozdiel od rehoľných rádov… Za svoju zásadu by mali úctu k osobe a k duchovnej sile evanjeliovej lásky…Venovali by sa dlhodobému dielu premeny… Spočiatku by to boli zrejme menšinové útvary, ktoré by pôsobili hlavne ako kvas a záviseli by na iniciatíve malého počtu ľudí… Nové politické útvary, o ktorých hovoríme, predpokladajú vlastne hlbokú duchovnú revolúciu a môžu začať existovať len ako jeden z výrazov vzkriesenia náboženských síl v ľudských srdciach…“ (Jacques Maritain: Integrální humanismus; Křesťanská akademie, Rím 1967; str.254-255)
Vnímam to ako prorocké slová, ktorých naplnenie nás ešte iba čaká. Som presvedčený, že stav, v ktorom sa ocitla naša vlasť, potrebuje takéto nové, otvorené hnutie. Bolo by dobre, keby vyrástlo z jestvujúcej strany, ktorá má na to potenciál a uložila si ho kedysi do svojej genetickej výbavy, hoci na to potom trochu pozabudla. Toto má podľa mňa teraz zmysel.
Viem, i toto je hlas volajúci na púšti. Ale spomeňme si dnes, na druhú adventnú nedeľu, ako zmysluplným sa napokon takýto osamelý hlas stal potom, čo zaznel!