Čieho ducha sme? (Zamyslenie nad obežníkom kňazom trnavskej arcidiecézy)

Bolo by alibistické, keby som sa v nedeľu, keď sa usilujem o pravidelné duchovné zamyslenia, vyhol tomu rozruchu, ktorý spôsobili viaceré vyjadrenia trnavského arcibiskupa a naposledy obežník, čo rozoslal kňazom svojej diecézy. Lebo sa ma to bolestne dotýka. Jednak preto, lebo verím v učenie toho istého Majstra, žijem v spoločenstve tej istej Cirkvi a jednak i preto, lebo Jána Oroscha poznám takmer päťdesiat rokov. Spieval som mu na primíciách, tešil som sa, keď bol vysvätený za pomocného biskupa, tŕpol som a modlil som sa, keď pred asi dvadsiatimi rokmi takmer umrel. A teraz je mi ľúto, keď čítam a počúvam, čo a ako hovorí. Dovoľte mi preto dve trochu obsiahlejšie poznámky.

V kostole svätých Cyrila a Metoda sa pod láskavým ale nezlomným vedením redemptoristu Jozefa Doležala, väzňa svedomia, v sedemdesiatych rokoch minulého storočia sformovalo spoločenstvo mladých ľudí. Spoločný spev, osobnosť nášho pátra a radostná atmosféra boli príťažlivé a tak sa povestné “Céčko” rozrastalo. Neviem kto bol akej sexuálnej orientácie, nikdy sa tam nikto nikoho na to nepýtal, všetci sme boli deti jedného nebeského Otca. Len oveľa neskôr a celkom mimovoľne som sa dozvedel, že i v tejto veci sme boli rôzni, ale nikomu to neprekážalo. Dvakrát do roka k nám zavítali aj bohoslovci. Prísna disciplína bratislavského seminára im dovolila na Kvetnú nedeľu a Veľký piatok chodiť spievať po bratislavských kostoloch pašie. Tak k nám počas svojho štúdia chodil aj Janko Orosch. Som si istý, že to bol i pre neho závan slobody. Nielen preto, lebo sa dostal za múry seminára, ale hlavne preto, lebo zakúsil toho oslobodzujúceho ducha spoločenstva, ktoré sa nepoddalo vtedajšiemu režimu, bolo plné radosti a žičlivosti voči druhým. I s hosťujúcimi bohoslovcami sme sa vždy spriatelili, dodnes tieto priateľstvá trvajú, a keď prijali svätenie, tak sme im chodili spievať na ich primičné omše. Jankovi sme boli v júni roku 1976, tuším v Dunajskej Lužnej. Ak si dobre pamätám, tak sme mu mimo iného zaspievali našu obľúbenú pieseň “Nech slnko svieti, kde si ty!” Aby sme ho inšpirovali do jeho kňazskej služby. Prvé, čo mi zišlo na um, keď som si prečítal jeho najnovšie slová, bolo, že z tejto inšpirácie už veľa nezostalo.

Ale potom som si spomenul na epizódu z Lukášovho evanjelia, v ktorej sa Ježišova družina na ceste do Jeruzalema stretla nevraživosťou ľudí v nejakej dedine. Odmietli im poskytnúť nocľah. Tí najambicióznejší dvaja učeníci zahoreli “spravodlivým hnevom” a opýtali sa svojho Majstra: “Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?” Mám pocit, že Janko by si s týmito učeníkmi teraz celkom rozumel. Lenže Lukáš zaznamenáva, že Ježiš ich pokarhal. Pamätám si z detstva, že tam nasledovali i priamo Ježišove slová. Keď som však včera pozrel do oficiálneho katolíckeho prekladu do slovenčiny, tam nie sú. V českom naopak sú. Ale v anglickom tiež nie sú. V preklade, ktorý používajú naši evanjelickí bratia, som ich našiel. Iné jazykové verzie nemám, neviem, čo bolo v pôvodnom gréckom texte, ale ony nejako vzniknúť museli. Čo to teda vtedy Ježiš povedal? Akými konkrétnymi slovami pokarhal učeníkov, ktorí sa rozhodli hneď a zaraz súdiť, a ak sa dá, aj trestať? Nuž tie slová pred tým, ako ich nejaký úzkostlivý cenzor vyškrtol, zneli: “Neviete, čieho ste ducha; lebo Syn človeka neprišiel zatratiť ľudské duše, ale zachrániť.”

Nuž, priatelia, práve tieto Ježišove slová sú to, čo oslobodzuje, čo priťahuje a roznecuje toho ducha, o ktorom sme Jankovi Oroschovi spievali v júni 1976. Veľmi by som si želal, aby si na to znovu spomenul! Pre neho samého, ale hlavne pre tento náš slovenský ľud. Ktorý nie je dokonalý (nikto nie sme), je rôznorodý, ale je oveľa vrúcnejší, ako sa mu to očividne zdá spoza trnavskej arcibiskupskej katedry. A hlavne, hodný lásky, nie zatracovania. Nepotrebuje, aby sme mu prinášali oheň a síru, ale aby tam, kde prídeme, zasvietilo slnko.