Myslím si, že to mohlo byť aj takto: na Eduarda mnohí tlačili, aby konečne zobral situáciu do svojich rúk a zachránil tak vládu, ktorej politická základňa sa kvôli jednému jej členovi rozložila. Na sneme mimoparlamentnej strany pred týždňom mu veterán slovenskej politiky naznačil, ako by si mohol začať budovať i vlastnú politickú základňu. Vyhlásenia viacerých “voľných” poslancov vláde priložili nôž na krk. A tak sa jej predseda predsa začal odhodlávať, že bude konať. A pošle do Pionierskeho paláca návrh, ktorý podľa ústavy poslať môže. Taký návrh by ešte azda mohol zachrániť jeho vládu, a zároveň by vytvoril priestor pre politiku, ktorá by nezávisela iba od Igora. A možno si naivne aj myslel, že to predsa Igor môže pochopiť a podporiť. Lenže Igor je bystrejší, než si mnohí myslia, a hneď mu to došlo. A tak svojmu nominantovi z vládneho paláca odkázal, aby sa nenamáhal, lebo v záujme záchrany všetkého, čo na svete má cenu, podá demisiu sám. A zohral divadielko. Presvedčivo, ako to ukázal už v Nice a mnohokrát potom. V tom je majster, treba uznať. Vláda padla, Eduard pre jej záchranu neurobil nič, a nič neurobil ani pre svoju politickú emancipáciu. Ten, kto svoju politickú pozíciu pre voľby, ktoré boli od leta už aj tak neodvratné, uhral je Igor. Otázka teraz je, čo sa dá robiť s tým, aby tento typ politiky Slovensko úplne nerozložil. Odpoveď sa nedá dať inak, ako vo voľbách. A v inteligentnom postupe pred nimi, a hlavne po nich. Vlastne sa na ne teším. A ešte post scriptum: Eduard, aj ako odvolaný, ale zatiaľ dosluhujúci premiér, ešte stále právomoc poslať tú ceduľku pani Zuzane má.