Sláva víťazom, česť porazeným! Teším sa, že v mojom rodnom meste vyhral Matúš Vallo. Veľká väčšina Bratislavčanov pochopila, že to bol zápas síl, ktoré do verejného života vniesol November 89, proti silám, čo tu vládli predtým. Nenechali sme sa popliesť ľudsky slušným a údajne nezávislým kandidátom, lebo sme nemohli nevidieť, že za ním stojí mašinéria, ktorej slúži ako minister. Je to dobre, lebo to, čo sa dnes deje v Bratislave, sa časom vždy premietne i do celého Slovenska. Teším sa tiež, že v Prešove obhájil svoj mandát Milan Majerský, v Banskej Bystrici Ondrej Lunter, v Žiline Erika Jurinová a v našej župe Juraj Droba. Sú to podľa mňa signály, že v správaní sa voličov na Slovensku sa blýska na lepšie časy.
Už menej dôvodov na radosť mám však z výsledku KDH v Bratislave. Jeho špičky (a zďaleka nielen tie bratislavské) v zajatí predkoncilovej averzie voči liberálom nielenže nerozpoznali „veľkú hru“ o hlavné mesto, ani mentalitu väčšiny Bratislavčanov, ale dokonca podľa všetkého neodhadli ani to, ako bude väčšina našich, kádehákov, voliť. Porážka nemusí byť v politike nutne katastrofou. Ak si ju dokážeme priznať, poučiť sa z nej a naštartovať inak, môže byť výzvou na formovanie kvalitatívne lepšej politiky. Vtedy je to porážka so cťou. Ak však zostane všetko pri starom. Ak sa budeme na kadečo vyhovárať. Ak si neuvedomíme, kto sú naši spojenci v slobodnom svete, a kto súperi, tak sa nám prihodí to, čo je horšie ako porážka. Odídeme do politickej bezvýznamnosti. Bratislavskému KDH sa to bohužiaľ už druhé volebné obdobie darí. A ako som už spomenul, čo je dnes v hlavnom meste, to sa bude premietať i do celého Slovenska. Kresťanská demokracia preto veľmi naliehavo potrebuje poctivú obnovu. Alebo nový projekt.