Voľby, v ktorých máme možnosť si vyberať, je niečo ako hraničný prechod v Bergu. Štyridsať rokov sme reálnu možnosť voliť nemali a na hraniciach sme mali ostnatý drôt, číhajúcich psov a strieľajúcich pohraničiarov. Od mája 1948 až do novembra 1989 sa v našej vlasti na všetkých úrovniach správy verejných vecí dalo voliť jedine jednotnú kandidátku Národného frontu, ktorú zostavovala komunistická strana. Ešte aj nevoliť bývalo problémom.
Všetci, čo sa dnes usilujú vyvolávať akýsi trápny spomienkový optimizmus na časy, keď bol „poriadok“ a v spoločnosti sme sa nehádali, si to môžu ísť užiť do krajín, kde slobodu nemajú. Napríklad do Ruska. A tí, čo dnes mudrujú, že sme to mali od roku 1989 všetko robiť inak, majú možnosť sa angažovať a ukázať, ako by to robili oni.
Ja sa teším, že sme po celú jednu generáciu slobodný režim udržali, a vďaka tomu sme aj dnes mali možnosť rozhodovať sa, komu dáme svoje hlasy. Ak niekomu chýbajú kandidáti, ktorí by mu vyhovovali lepšie, nie je to chyba usporiadania slobodnej spoločnosti, ale toho, ako sme sa v tomto usporiadaní naučili, respektíve aj nenaučili žiť. Život v slobode, ako píše Milo Urban, nie je špás, ale ja by som ho za žiadne „plné hrnce“ v otroctve nemenil. Ostatne v otroctve majú plné hrnce hlavne otrokári.