Vystúpenie na regionálnej konferencii ESU „30 rokov slobody očami seniorov“ pre Združenie kresťanských seniorov
6.novembra 2019
Milí priatelia,
sloboda je hodnota, ktorá nás odlišuje od ostatných živočíchov. Napokon asi práve o nej hovorí biblický symbol stvorenia človeka na obraz svojho Stvoriteľa. Sloboda nám dáva dôstojnosť. Len na základne našich slobodných rozhodnutí sa môžeme stať hodní obdivu. Ale takisto i zavrhnutia. Bez slobody by život človeka nebol drámou, ale iba živočíšnou existenciu. Napokon životy závislých a inak neslobodných ľudí sa jej často veľmi podobajú.
Myšlienka českého filozofa Jána Sokola o raji a podivuhodnom príkaze nejesť zo stromu poznania dobrého a zlého
Na jednej z konferencií, zhruba pred rokom, sme sa stretli s českým filozofom a mojim bývalým kolegom z Federálneho zhromaždenia Janom Sokolom. V úvode svojho vystúpenia položil zaujímavú otázku, nad ktorou často rozmýšľal ešte ako chlapec. „Prečo vlastne Stvoriteľ dal prvým ľuďom ten podivuhodný zákaz jesť zo stromu poznania dobrého a zlého? Veď keby im ho nedal, alebo keby im z neho proste znemožnil jesť, tak by z rajskej záhrady nemuseli odísť. A bolo by nám dobre doteraz.“ Jeho slová samozrejme parafrázujem, ale zmysel bol tento. A hneď si aj odpovedal. Keby to tak bol Stvoriteľ urobil, nikdy by sme nemohli byť Jeho partnermi. Božími deťmi, povedané slovami kresťanskej éry. Zostali by sme na úrovni ostatného stvorenstva. Dobrodružstvo, ktoré robí človeka človekom a obrazom, partnerom či synom svojho Stvoriteľa, stojí a padá s možnosťou slobodne sa rozhodnúť. Aj zle. Ten strom, zákaz, jeho porušenie, vyhnanie z raja a sloboda prvých biblických ľudí sú symbolmi toho, prečo, na rozdiel od ostatného stvorenstva, nesú ľudský život, ale i celé ľudské dejiny, v sebe dramatický dynamizmus a teda i ozajstný obraz Toho, kto všetko stvoril. Tú Sokolovu otázku si v podstate kladú všetci nepriatelia slobody, len na ňu dávajú inú odpoveď.
Politická sloboda
Politická sloboda je samozrejme iba časťou toho, čo vnímame ako ľudskú slobodu. Ale pre život spoločnosti je dôležitá. Lebo človek môže byť vnútorne slobodný aj vo väzení. Lenže nežijeme iba sami pre seba. Nechcem znižovať cenu svätých pustovníkov, ale keby vo svete žili iba pustovníci, čo ako vnútorne slobodní, ľudstvo by dlho nevydržalo. A navyše je tu príkaz lásky k blížnemu, ktorý sa bez reálnych skutkov napĺňať nedá. Spolužitie s druhými ľuďmi má preto nesmiernu hodnotu. Nie je však jedno, akú má toto spolužitie povahu. Či sú to vzťahy pána a sluhu, alebo či ich základom je uznanie toho, že ako Božie deti, ako ľudia a ako občania sme si, napriek očividným rozdielom, v niečom zásadnom rovní. Naplnenie tejto rovnosti v spoločnosti nie je možné bez politickej slobody. Dokonca i Machiavelli, ktorý naozaj nebol obdivovateľom demokratického usporiadania štátu napísal, že „…sloboda je pre každý národ životne dôležitá, celkom zásadná a je vecou všetkých.“ (Niccoló Machiavelli: „Úvahy o vládnutí a o vojenství“, Naše vojsko, Praha 1987, str.210) Učeného Florenťana samozrejme nezaujímala ani tak filozofická a teologická otázka vzťahu slobody a rovnosti človeka. On bol (a je) autoritou v úvahách o tom, čo je potrebné na to, aby vláda vládla stabilne. Aby dokázala odolávať rizikám, ktoré pre ňu predstavuje nepokojný svet zvonka i zvnútra každej spoločnosti. Otázka politickej slobody sa ako oživujúca niť vinie prakticky všetkými zápasmi o podobu ľudskej spoločnosti už od jej úsvitu.
Tridsať rokov slobody je veľkým darom, ale i veľkou školou
Tridsať rokov slobody je preto pre Slovensko veľkým darom. Vďaka nej sme už prakticky po jednu generáciou mohli ukázať, čo v nás je. A nezažili sme toho málo. Nesmieme si však zavierať oči pred tým, že s našou slobodou sme počas tohto obdobia nakladali rôzne. A keď používam prvú osobu množného čísla, nemám zďaleka na mysli iba orgány verejnej moci, či politické elity. V slobodnej, pluralitnej spoločnosti sa na jej podobe podieľajú všetci. Voliči, podľa toho ako volia, nevoliči tým, že nevolia. Politická sloboda otvára brány životu spoločnosti i ďaleko za hranicami priameho politického rozhodovania. Za totality sa politika usilovala ovládnuť, alebo aspoň kontrolovať všetku činnosť spoločnosti. Kultúrnu, ekonomickú, náboženskú, dobrovoľnícku. Nič sa nesmelo rozvíjať autonómne, a ak sa tak dialo, vždy z toho napokon vznikla nerovná bitka. Politická sloboda rozbila okovy, ktorými bola totalitná spoločnosť spútaná a ona zrazu začala žiť svojim životom. V tisícorakých podobách. Toto všetko utvorilo celkom novú situáciu. V nej sme sa ako občania v neustále zložitejšej spoločnosti rozhodovali mnohí a často tak, aby to bolo na požehnanie našich spoluobčanov. Aby sa im žilo lepšie. Ale mnohí a často sme sa pri tom dopúšťali aj omylov a podliehali rôznym slabostiam. A nemálo bolo i takých, čo sa rozhodovali sebecky a zlomyseľne, pretože jediné o čo šlo a ide im, je aby sa žilo lepšie práve a jedine iba im.
Zlyhania sú odvrátenou stranou slobody, nedajú sa odstrániť, nedá sa im zabrániť, ale treba s nimi bojovať
Keďže som už trochu veteránom slovenskej politiky, môžem azda prezradiť to, čo by moji mladší kolegovia nikdy nepriznali. Na to, aby sme odstránili všetko to, čo nás po tridsiatich rokoch slobody v našej spoločnosti trápi, nebude stačiť iba vymeniť osoby a strany vo vláde a v parlamente. Možnosť takejto zmeny je samozrejme veľký výdobytok politickej slobody a zmena vnáša do verejného života ozdravujúci vietor. Politický boj nie je teoretickým seminárom, v ktorom sa na lekárnických váhach posudzujú nuansy spoločenských dejov. Ale priatelia, bez ich hlbšieho skúmania a bez toho, aby sme poctivým rozlišovaním hľadali pravdu, vždy napokon naletíme na nejaké zjednodušovanie. V tom je politika i v slobodných podmienkach často až brutálne klamlivá. Pred voľbami prináša podmanivé heslá, ktoré majú v ľuďoch vzbudiť nádej, že všetko to, čo nás v našom spoločenskom živote trápi, po tom, ako im dáme mandát a moc, razom zmizne. Nekritizujem ich za to, je to súčasť politickej hantírky. Lenže ono to tak ľahko nezmizne. Korene našich zlyhaní sú hlbšie, než len príslušnosť k nejakej spoločenskej skupine či politickej strane.
Všetky sľuby, že raz už bude tu na zemi iba dobre, sú len politickou propagandou. Nemôžu sa naplniť. Zlyhania sú odvrátenou stranou slobody. Nedajú sa odstrániť. Nedá sa zabrániť, aby k nim došlo. Ale treba s nimi bojovať. A nie je jedno, či s nimi bojujeme, alebo naopak sme ich nositeľmi. To je hlavná rozlišovacia línia v demokratickej politike. Pre našu budúcnosť je dobre si predovšetkým pripomenúť prípady, v ktorých sme so slobodou naložili ako Adam a Eva v raji. Teda zle. Treba na to azda trochu pokory a odvahy, ale bez nich sa nepohneme dopredu. Ba práve naopak. Ak si nedokážeme priznať, že zlyhania sú našimi spoločnými zlyhaniami, a preto pri zápase s nimi, musíme začínať každý tam, kde máme najväčšiu moc s tým niečo urobiť, teda u seba, tak nám bude hroziť, že príde niekto, kto povie, že problém nie je v nás samotných, ale v slobode, ktorá nám to umožňuje. Je to príťažlivá lož, pretože nás zdanlivo zbavuje zodpovednosti za zlyhávania. Napokon takýchto hlásateľov návratu k neslobode máme okolo seba v dnešnom svete viac než dosť. A číhajú na svoju príležitosť. Pokúsme sa teda o neúplných zoznam tých našich zlyhaní:
Sebectvo
Keď sme na novembrových námestiach v roku 1989 štrngali kľúčikmi bola tam skvelá atmosféra spolupatričnosti. Heslo „sme s vami, buďte s nami!“ znelo vtedy opravdivo a dôveryhodne. Všade sme cítili solidaritu voči každému, komu sa diala nejaká krivda, alebo komu sa vodilo zle. Nie náhodou sa i politické odborové hnutie, zápasiace proti totalitnej moci u našich severných susedov volalo Solidarita. Ani na okamih nám asi v tých dňoch nezišlo na um, že pád režimu, ktorý pod kolektivistickými heslami gniavil slobodu jednotlivca, vyústi o niekoľko mesiacov do nebývalého rozmachu sebectva, egocentrizmu a bezohľadného individualizmu. Akoby sa vtedy otvorili stavidlá nahromadenej túžby, po desaťročiach otrockej poslušnosti, žiť konečne pre seba.
Pamätám si na prvé dva roky po slobodných voľbách v júni 1990. Bol som mladým poslancom Federálneho zhromaždenia, ktorého úlohou bolo transformovať nedemokratický a ekonomicky nevýkonný štát do podoby niečoho, čo sme vtedy videli a obdivovali na Západe. Na pluralitný demokratický štát a slobodnú spoločnosť s trhovou ekonomikou. To obdobie bolo pre mňa treťou vysokou školou. Najmúdrejšie hlavy z celého sveta chodili do pražského parlamentu konzultovať, ako by to bolo najlepšie urobiť tak, aby to bolo rýchlo, čo najmenej bolestne, a spravodlivo. Ibaže táto škola bola naozaj. To už nebola iba príprava. Museli sme prijímať rozhodnutia. Ideály, s ktorými som do toho vstupoval už od prvých dní, čo som tam zažil, narážali na realitu obrovského rozmachu partikulárnych záujmov. Niektoré boli otvorené a dalo sa hľadať riešenie tak, aby to nebolo na škodu druhých. Iné, asi väčšina iných, sa ukrývali za ušľachtilé zámery, ako chcú pomôcť spoločnému dielu, národom Československa, ale v skutočnosti sa za nimi ukrývali celkom obyčajné zámery pomôcť sebe. Nebolo ľahké odlíšiť komu o čo naozaj ide.
Ale to nebolo zďaleka iba v parlamente. Politická sloboda priniesla nesmierne príležitosti celej spoločnosti. Je dobre, že oživila ľudskú podnikavosť, ktorú totalitný režim dusil. Ale nikto si dopredu nedokázal predstaviť tie tisícoraké podoby, ako sa táto úžasná ľudská vlastnosť dá zneužiť.
Obrovské majetkové nerovnosti, aké sme si predtým nedokázali ani predstaviť, sú najviac do očí bijúcim dôsledkom tejto explózie sebectva a bezohľadnosti, ku ktorej došlo po revolúcii. Ale najhorším dôsledkom, s ktorým sa zatiaľ ani v náznakoch nedokážeme vysporiadať, je absolútna strata zmyslu pre spoločné dobro. Pre niečo, čo by malo byť záujmom naozaj nás všetkých. Vo chvíli, keď sa toto z vedomia ľudí vytráca, štát i spoločnosť sa rozkladajú.
Vulgarizácia
Viem, že dôležitejší je vždy obsah ako forma. Ale i forma nás môže kultivovať. Alebo naopak, môžeme ňou zhrubnúť. Stratiť citlivosť pre to, čo je pekné, a napokon i dobré. Keď som bol chlapec za škaredé a vulgárne slová nás trestali. Hovorili nimi i niektorí dospelí, ale vnímali sme ich ako primitívov. Dnes sa takýto slovník derie všade. Čím hrubšie sa budeme vyjadrovať, tým necitlivejšia bude naša spoločnosť. A zatiaľ zdá sa niet toho, kto by čo len požadoval, aby sa tento vývoj aspoň zastavil. V politike je dokonca skôr opačný trend. V nedôstojnom úsilí priblížiť sa k voličom, politici, namiesto toho, aby mali ambíciu kultivovať a viesť spoločnosť lepšiemu, nadbiehajú čoraz väčším prejavom primitivizmu. Slovníkom, obliekaním sa, spôsobom argumentácie a kadejakými ďalšími vonkajšími prejavmi.
Povrchnosť
Za komunistov bol vzdelávací systém podriadený ideologickým zámerom vtedajšieho režimu. Bol súčasťou politickej propagandy pre spoločenský experiment, o ktorý sa Marxovi a Leninovi epigóni usilovali. Po sklamaniach a strate ideálov, najneskoršie po roku 1968, to už bola iba cynická ideologická daň politickej realite pod pásmi okupačných tankov a pozorným okom domácich quislingov. Napriek tomu však platilo, že ak mal niekto vykonávať nejakú prácu pre spoločnosť, okrem politickej spoľahlivosti, to predsa len musel aj trochu vedieť. Tá požiadavka politickej spoľahlivosti to často dosť deformovala. Ale predsa, prinajmenej v posledných desaťročiach pred revolúciou, bolo vzdelanie a schopnosť niečo vedieť aspoň pozitívnou hodnotou.
Je veľkým zlyhaním obdobia slobody, ktoré sme prežili, že skutočná úcta pred múdrosťou, vzdelaním a schopnosťami vidieť súvislosti a do hĺbky, ustúpili oveľa praktickejším, väčšinou krátkodobým ekonomickým požiadavkám. Kto sa bude trápiť vzdelávaním sa, štúdiom, prenikaním k podstate veci, ak sa dá zarobiť alebo získať postavenie aj rýchlejšie a bez toho? Namiesto múdreho muža, či ženy, sa celebritami stávajú ľudia, ktorí dokážu zaujať v médiách. Často pletkami a veľmi povrchnými rečami a skutkami. Potom sa nečudujme, že školstvo a výchova sú na chvoste pozornosti politiky, ak si vzdelaných a múdrych ľudí v spoločnosti v podstate nevážime.
Nepoctivosť
Nepoctivosť, ktorú zdanlivo priniesla sloboda, má svoje korene už v minulom režime. A možno i v oveľa dávnejšej histórii národa, ktorý potreboval skôr vybabrať s drábmi na panskom, než poctivo pracovať. Pamätám sa, že už v škole, najväčší frajeri boli moji spolužiaci, ktorí dokázali oklamať učiteľku. Priznať sa, že som sa učil, znamenalo strápniť sa pred kolektívom. Po roku 1968 som niekoľko mesiacov chodil do školy v Amerike. Tam to tak nebolo. Najväčší mačovia boli spolužiaci, čo sa najtvrdšie učili. A boli na to hrdí. No z takéhoto základu potom vyrastá iná generácia.
Preto sa nečudujme, priatelia, že nikoho netrápi, ak remeselníkovi dáme na ruku, aby nemusel zaplatiť daň. Ani ak nedodržiavame predpísanú rýchlosť ako šoféri. Na poctivého človeka u nás ešte stále platí české porekadlo (lebo to rovnako platí aj u našich bratov Čechov), že „říká se dobrák, myslí se trouba.“
Praktický materializmus
Za komunizmu do nás vtĺkali poučky vedeckého materializmu o prvotnosti hmoty, o vývoji ľudskej spoločnosti na základe materiálnych vzťahov, ktoré boli pre ňu vždy určujúce a všelijaké tie propagandistické idey totalitného režimu. Ale až v slobodných podmienkach sa ukázalo, akými materialistami sme sa naozaj stali. Zdá sa, že drvivej väčšine ľudí o nič iné nejde, len o to, aby viac vlastnili, aby viac mali. Ideály, ktoré privodili revolúciu, a ktoré sa občas tu i tam objavia, sú často na smiech. Tých, čo upozorňujú, že toto nie je ľudsky dôstojná cesta, je akoby stále menej.
Korupčná mentalita
Za najväčší problém súčasnej politiky považuje veľká časť ľudí korupciu. A je to naozaj vážny problém, pretože ona deformuje slobodnú spoločnosť a vytvára skryté závislosti. Ešte väčším problémom než jestvujúci systém úplatkárstva je však korupčná mentalita, hlboko zažraná do spôsobu, ako sa v našej spoločnosti žije. I toto je dedičstvo komunistickej minulosti, osobitne obdobia tzv. normalizácie. Ono vytvorilo stereotyp odvádzania čohosi, čo je pre človeka cenné, pretože to ten, kto mal moc požadoval a sľuboval za to bezstarostný život a zvyšovanie životnej úrovne. To cenné boli rozličné aspekty ľudskej, a hlavne politickej slobody. Ak sme sa jej nedožadovali, ak sme odviedli ideologický úplatok vo forme rozličných, hoci aj drobných, ale nedôstojných aktivít, ako boli prvomájové sprievody, brigády, rôzne hlúpe dotazníky, previerky, ale aj voľby, v ktorých sa o ničom nerozhodovalo, tak sme nemali problémy. Ten režim skorumpoval celé naše národy, lebo vytvoril mentalitu, „však daj, veď čo ti to urobí, aj keď je to nehoráznosť, ale ty získaš, čo potrebuješ“.
Táto mentalita v slobodných podmienkach zmenila formy, ale skôr sa rozvinula, než by sa nám darilo s ňou účinnejšie bojovať. Obávam sa, že jej najhlbšou príčinou je už spomínaný praktický materializmus. Ak je najväčším dobrom pre nás materiálny prospech, tak korupcii nedokážeme zabrániť, ani keby sme za ňu ľudí vešali tak, ako to robia Číňania. Mentalita sa totiž represiou zmeniť nedá.
Nedostatok odvahy
Ešte tu mám medzi zlyhaniami uplynulého tridsaťročného obdobia slobody aj nedostatok odvahy. Alebo priam triumf zbabelosti, ak chcete. I to je dedičstvom totalitného režimu. Dnes prakticky nenájdete nikoho, kto si to uzná. Ale napríklad vo voľbách do Slovenskej národnej rady v roku 1964, teda v čase, keď sa režim tak trochu uvoľňoval, bola volebná účasť 99,42% oprávnených voličov a z nich za jednotnú kandidátnu listinu Národného frontu (teda v podstate komunistov) hlasovalo 99,94% voličov. Tých 6 stotín percenta, to bolo 1605 konkrétnych ľudí, ktorí mali odvahu ísť za plentu a škrtnúť kandidátov, ktorých voliť nechceli. 1605 ľudí z celkového počtu 2 647 448 hlasujúcich voličov! A takto to bolo prakticky vo všetkých parlamentných voľbách za onoho režimu. Bolo ich celkom osem. Ale počet tých odvážnych predsa len postupne stúpal. A samozrejme nielen pri hlasovaniach, v ktorých v podstate už ani o nič nešlo. V kultúre, v hospodárskom živote, ale v roku 1968 aj v politike, a samozrejme v ilegálnej cirkvi, či v ďalších aktivitách, ktoré režim považoval za nepriateľské, sa formoval vzdor a odboj odvážnych ľudí, ktorí napokon privodili prevrat vo roku 1989.
Nuž ale v demokracii rozhoduje väčšina. A preto sa nemôžeme čudovať, ak potom vo voľbách práve tá väčšina, čo sa ukrývala a kolaborovala, tá väčšina, ktorá bola zbabelá, volila takých, akými boli práve oni. A rovnako sa nesmieme diviť, že takíto ľudia vyhlasujú za odvahu silné reči, ale vtedy, keď im nič nehrozí. Odvaha súčasných bojovníkov sa spravidla končí tam, kde sa zjaví riziko, že prídu o nejaké príležitosti. A tak dnešní politici majú tvrdé, zdanlivo odvážne slová voči demokratickým politickým protivníkom, od ktorých im nič nehrozí, ale často nedôstojne sa podlizujú rozličným i pokleslým chúťkam voličov, namiesto toho, aby našli odvahu ich viesť. A podporujú rozvoj práve týchto zlyhaní, o ktorých hovorím.
Niet skutočnej spoločenskej diskusie
Za najväčšiu premárnenú politickú príležitosť týchto tridsiatich rokov od Novembra však považujem to, že za celé toto obdobie sme nedokázali vyjsť zo svojich zákopov a začať v čo najširšom formáte v spoločnosti poctivo diskutovať. Len sa bojuje a strieľa. Zatiaľ teda, Pán Boh zaplať, len slovami. Ale to nie je diskusia. Naša spoločnosť je vnútorne rozorvaná, do špiku kostí rozdelená a niet ani náznaku, že by hľadala aspoň v niečom aj spoločnú reč. Okamih novembrových dní 1989 naznačoval, akoby sa začali spolu rozprávať tak trochu všetci. Dokonca i utláčaní zo svojimi utláčateľmi. I vďaka tomu netiekla krv. I vďaka tomu bola československá revolúcia zamatová. Ale to trvalo krátko. A dnes to mnohí dokonca považujú za chybu a matku všetkých problémov súčasnosti.
Hlboko s tým nesúhlasím. Práve to bola veľká šanca, ktorú sme žiaľ vtedy nevyužili. Politická prax, ktorá sa však potom na tomto krehkom, skoro konsenzuálnom základe začala budovať už vychádzala zo stratégie, ktorej cieľom bolo protivníka čo možno najviac diskreditovať, najlepšie úplne zničiť. Ja samozrejme nevolám po nejakej umelej jednote spoločnosti. Tú nám chceli vnútiť komunisti a predtým fašisti. Pravda, až po tom, čo zlikvidujú svojich nepriateľov. V pluralitnej spoločnosti prebieha prirodzená súťaž. I demokratická politika je zápas. Ale i ten, by mohol mať inú podobu, než sme mu dali v uplynulých troch desaťročiach. Jedna z najväčších autorít umenia boja, čínsky učenec Majster Sun pred dva a pol tisíc rokmi napísal, že „nepriateľa zabiť je iba akt zúrivosti. Pravým ziskom je zbaviť ho výhody.“ (Mistr Sun: „O válečném umění“, VOTOBIA, Olomouc 1995, str.23) Myslím si, že spoločnosť sa pohne naozaj dopredu vtedy, keď vyjdeme zo zákopov a naše zápasy sa stanú skutočnou a poctivou spoločenskou diskusiou. S argumentami a úctou i voči tým, s ktorými nesúhlasíme. Som presvedčený, že sa to dá, ale aj že sme od toho dosť ďaleko.
Dosť bolo negativizmu!
Zámerom tohto môjho vystúpenia ale nie je príspevok do mora dnešného negativizmu. Proroci skazy sú lacnými propagandistami. Miešajú pravdu s nepravdou a ich pochmúrne charakteristiky našej spoločnosti sú iba vodou na mlyn pre nepriateľov slobody. Zlyhania, ktoré sme za 30 rokov demokracie zažili, majú svoje hlboké korene práve v dobách neslobody. Ibaže vtedy sa o tom nesmelo verejne hovoriť. Sebectvo, nepoctivosť tu však boli, len mali inú podobu. Materializmus bol oficiálnou doktrínou. Jednota a oslavy kolektivizmu boli nanútené a neprirodzené. Po revolúcii sme zistili, že toto všetko v nás je a spomínam to preto, lebo iba ak budeme s týmito zlyhaniami každý, a aj spoločne zápasiť, tak ich azda bude menej. Ale zároveň zistíme, že tento výpočet našich premárnených príležitostí a hriechov nie je celá pravda o nás.
Žijeme totiž v pluralitnej spoločnosti. Niekto zlyhal, iný zas odolal. Aj u nás nájdeme ľudí, ktorým ide nesebecky aj o druhých a o spoločné dobro. Sú tu aj ľudia poctiví, nepodkupní, smelí a schopní viesť skutočný dialóg. Dobrou správou je, že pozitívne hodnoty sú efektívne. Nepotrebujú väčšinu, aby uzdravovali. Prísnemu starozákonnému Hospodinovi by bolo bývalo stačilo, keby sa našlo len desať spravodlivých, a ušetril by Sodomu a Gomoru. Som presvedčený, že ako celok, slovenská spoločnosť je stále zdravá. Uchovala si po celé toto obdobie politickú slobodu. S reálnym jej ohrozením sme sa dokázali vlastnými silami vysporiadať. Stihli sme vlak do Európy v situácii, ktorá už vyzerala beznádejne. Podarilo sa nám spoločnými silami transformovať Slovensko tak, že je dnes súčasťou západnej civilizácie. Samozrejme nielen s jej výhodami, ale aj s rizikami a výzvami. Máme problémy, ale kto ich nemá? A pri tých najbrutálnejších sa ukazuje, že v našom ľude jestvuje zdravý inštinkt a volanie po spravodlivosti, ktoré prevláda nad hlasmi, čo chcú siahnuť na slobodu. Toho, na čo za posledných tridsať rokov môžeme byť hrdí je, podľa mňa, stále viac, ako toho, čo sme nezvládli. A to ma, napriek všetkému, napĺňa do budúcnosti nádejou.