Včera som pod svojim príspevkom od jednej čitateľky, ktorá je podľa kategórií tejto sociálnej siete mojou FB priateľkou, dostal otázku, kde som teraz politicky a kde hodnotovo? Považujem tú otázku za dosť dôležitú, a preto na ňu odpoviem osobitným príspevkom. Aj keď moji skutoční priatelia odpoveď na ňu poznajú a aj ak máme niekedy rôzne predstavy, tie moje ich väčšinou neprekvapujú.
Dovolím si s tou odpoveďou začať približne tak, ako na veľmi podobnú otázku hneď po svojom zvolení odpovedal bývalý pápež František: som hriešnik, ale svoje kresťanstvo beriem vo svojom živote vážne. Je pravda, že prikázanie lásky k Bohu a k blížnemu považujem za dôležitejšie, než teologické vety, ktoré sa v priebehu dvoch tisícročí vyhlásili za dogmy. Ale nepamätám sa ani na to, že by som niektorú z nich niekedy verejne spochybnil. Ibaže ich nevnucujem iným. A keďže považujem kresťanstvo pre svoj život za veľmi podstatné, aj politicky som celkom prirodzene kresťanským demokratom. Nie preto, aby som v prípade, ak sa dostanem k politickej moci (čo sa niekoľkokrát v mojom živote aj stalo) pomocou nej obracal druhých na svoju vieru, ale preto, lebo (a tu si zasa pomôžem nebohým pápežom) politika by mala byť jednou, azda najvyššou z foriem lásky k blížnemu. A keď chceme mať niekoho radi, musíme mu dopriať slobodu.
Preto som mal vždy blízko k ľuďom, ktorí bojovali za slobodu. K tým, ktorých nepriatelia slobody často hanlivo označujú za liberálov. Poctivo liberálne zmýšľajúcim ľuďom sa preto nemusím vnucovať do priazne (ako ma moja FB priateľka tak trochu obvinila), sú to moji priatelia a spolubojovníci. S nimi sme bojovali proti komunistickej tyranii a i proti autokratickým chúťkam mocných i neskôr v demokratických pomeroch. S nimi sme porazili Mečiara. A bez spolupráce s nimi nebude možné poraziť ani súčasné trendy ohrozujúce slobodu človeka. Mám ich rád, tak ako mám rád aj mojich priateľov kresťanských demokratov, ktorí kladú dôraz na iné veci. V KDH takých je, a vždy bolo veľa. Ale politicky (i mravne) bolo pre mňa od revolúcie dôležité, že v hlavnom zápase nášho verejného života, v zápase o vznik a udržanie slobodnej spoločnosti, KDH zatiaľ nikdy nezlyhalo. A je to pre mňa dôležité, aby sa to nestalo ani teraz. Ja pripúšťam, že to vedome väčšina z jeho aktuálneho vedenia ani nechce, ale neuvedomujú si celkom politické dôsledky, ktoré niekedy nastanú, aj ak ich dopredu nezamýšľajú. Ako človek so skúsenosťou však cítim povinnosť na to upozorňovať.