Je očividné, že to hlboké rozdelenie, ku ktorému nás doviedla politika v slobodnej, pluralitnej spoločnosti, nie je iba problém Slovenska. Je to všade. USA sú dnes vlajkonosičom tohto fenoménu. Počiatky tohto rozdelenia sa zdali celkom pozitívne. Veď je dobre, ak nás nikto nemôže nútiť mať rovnaké predstavy a záujmy. Naopak. Pluralizmus mal byť, a nejaký čas iste aj bol motorom vývinu v spoločnosti i v štáte. Ale kdesi sa to akoby pokazilo. Keď si už ideme po krku, keď jedna polovica národa chce, aby jej reprezentanti vždy potom, čo získajú moc, zrušili všetko, čo urobili tí druhí (prípadne ich aj pozavierali), a po ďalších voľbách zas naopak, tak zrazu po desaťročiach vidíme, ako nieže stagnujeme, ale upadáme. Ako sa to mohlo stať, že sa v demokratických podmienkach sformoval takýto nezmieriteľný politický tribalizmus?
Nejestvuje asi väčšia politická téma, ako toto mentálne nastavenie prekonať. Ak sa nám to podarí, budeme mať budúcnosť. Nezabudnime, že to bude naša spoločná budúcnosť, a to i s tými, ktorí sú dnes na druhej strane barikády. Ak sa nám to nepodarí, tak zrejme tak nejako vyzerá peklo.
Ono to súvisí so základnými otázkami, ktoré si človek kladie: s tým, v čom vidí zmysel svojho života – teda so základnými filozofickými a náboženskými vecami. Viem, že je to trochu akoby vzdialené od tých našich každodenných prekáračiek, ale mali by sme sa tým, aj popri tom každodennom politickom boji, znovu začať zaoberať! Lebo z namáhavého hľadania odpovedí na tieto otázky sa vždy napokon formovali aj usporiadania, v ktorých ľudia žili. A keď na tie odpovede ľudia zabudli, alebo ich prestali považovať za dôležité, či prestali im veriť, tak prestali rozumieť i tomu, prečo sú ich štáty a svet usporiadané tak, ako sú. A nič nie je teraz tak dôležité, aby sme porozumeli tomu, prečo sa toto všetko deje. Iba tak budeme mať nádej, že sa na čas znovu dopracujeme aj k pokojnejšiemu usporiadaniu. Ľudskému duchu sa to v minulosti napokon vždy podarilo. Ibaže niekedy to dosť dlho trvalo a obvykle to aj bolelo.