Za posledný týždeň som zachytili dva hviezdne výroky, ktoré vypovedajú o absurdnosti tejto doby. To, čo ma na nich zaráža najviac je, že s nimi svet, politici, agentúry, novinári a dezorientovaní občania vôbec pracujú a berú ich vážne, ako by v oboch prípadoch šlo o nejaký zásadný politický postoj.
Ten prvý výrok zaznel minulý týždeň (tuším, že vo štvrtok) v telefonáte Trumpa s Putinom. Bola to vlastne otázka, keď sa americký prezident spýtal svojho ruského kolegu, či by mu vadilo, keby dal Ukrajincom nejaké tie tomahawky. A aby toho ešte nebolo dosť, na druhý deň potom povedal Zelenskému, že túto prostoduchú otázku Putinovi položil, a že ten mu odvetil, že by mu to vadilo. Takže z toho dôvodu tomahawky nemôže dať, lebo by to mocnosti, ktorá už tri roky systematicky vraždí Ukrajincov, vraj prekážalo.
A druhý skutočne vydarený výrok zaznel včera v Moskve, keď sa ten, čo rozpráva namiesto Putina pregnantne vyjadril, že sú to Ukrajinci, kto robí problémy v tom, aby sa mohol nastoliť nejaký mier. Zrejme si spomenuli na Československo, ktoré v auguste roku 1968 problémy nerobilo. Alebo na nášho súčasného ministra obrany, ktorého strategický plán obrany Slovenska je nerobiť problémy. Tie robia len tí Ukrajinci, lebo sa bránia. A vlastne tým komplikujú aj túžbu amerického prezidenta, aby mu do vitrínky pribudla ešte cena z Nórska, ktorú tam zatiaľ nemá. Lebo veď o to mu ide. Priatelia, v manifeste dadaizmu zo začiatku minulého storočia to už predvídali: „Praví Dada, sú proti dada.“
Lenže keď dadaisti chceli svojim absurdným humorom pritiahnuť pozornosť čitateľov ich prác, nikoho to neohrozovalo, naopak, bol to zdroj intelektuálneho potešenia. Ja som presvedčený, že aj aktéri tejto súčasnej absurdnej politickej „mluvy“ veľmi dobre vedia, ako sa veci naozaj majú, a myslia si, že sú pred celým svetom odvážne vtipní. I oni tým vlastne chcú na seba priťahovať pozornosť. Ibaže za ich „žartovaním“ je reálny svet, v ktorom každý deň umierajú obete ruskej agresie. Ak je to humor, tak je odporný, lebo je cynický.