Eduard Heger mi pripadá ako celkom rozvážny a pokojný človek. Keby túto svoju letoru mohol premietnuť aj do verejného života na Slovensku, bolo by to osviežujúce. Ústavné kompetencie na to má. Ibaže, to by sa musel vymaniť spod politickej závislosti od straníckej firmy, ktorá ho do politiky priviedla. Až potom by mohol povedať rázne slovo i pri nepredvídateľných eskamotérskych kúskoch svojho straníckeho šéfa a rozhodovať v egoistických koaličných sporoch. Konflikt s Matovičom si však teraz nemôže dovoliť. Márne ho k tomu kde-kto vyzýva. Keby sa však chcel emancipovať (a našej vlasti by to prospelo), tak k tomu potrebuje dve veci. Po prvé, postupne získavať členov poslaneckého klubu Oľano na svoju stranu. A to sa mu môže podariť iba ak v nich dokáže vzbudiť vieru, že im aj on dokáže ponúknuť politickú budúcnosť. Dva roky pred voľbami je tento poslanecký klub základom mocenského usporiadania, ktoré vyplynulo z predchádzajúcich volieb. Nie strana. Čím bližšie k budúcim voľbám, vplyv poslancov bude klesať a moc straníckej firmy stúpať. Dovtedy potrebujú zástupcovia ľudu vidieť aj inú alternatíva, ako tú, od ktorej závisia teraz. Preto čas na jej postupné formovanie je teraz. A druhou podmienkou, bez ktorej emancipačný proces v politike nemôže byť nikdy úspešný je, že potrebuje srdce bojovníka. Skutočná politika nie je optimalizačnou rovnicou. Je to bitka.