Musím povedať, že Dzurindovo vystúpenie z projektu Modrej koalície ma neprekvapilo. Už som čosi šípil, lebo bol pridlho ticho. Aj ja som si ešte v decembri, pred tým, ako parlament vyslovil nedôveru vláde, myslel, že iniciatíva, ktorú na sneme Kollárovej strany už naznačili, poskytne priestor pre politickú emancipáciu premiéra Hegera. Malo by to svoju logiku. Vtedy. Lenže politika je dynamická. Aj v tom je jej čaro. To, čo platilo v decembri, je dnes už inak. Ústavná väčšina pravicovej vlády sa dávno predtým už rozplynula, vo vzájomných hádkach sa jej činnosť stále viac paralyzovala, až jej napokon národná rada za dosť nedôstojných okolností vyslovila nedôveru. Myslím si, že pravicová koalícia, ktorá by mohla poskytnúť dôveryhodnú nádej, že sa dá aj inak, nemôže byť zberným košom tých, ktorí sa rozhádali. To by nebola alternatívou. A tak sa Miki rozhodol tak, ako sa rozhodol. Zrejme to znamená, že do budúcich volieb pôjde každý za svoje. Asi nejaké hlasy prepadnú, ale bude to jasná hra. Možno je to tak lepšie. Lebo pre budúcnosť potrebujeme životaschopné strany, u ktorých bude jasné, čo budú presadzovať a ako budú fungovať. A také sa môžu vykryštalizovať len v reálnom prostredí politického boja. Ako človek, pre ktorého je politika tak trochu vášňou, sa na najbližšie mesiace celkom teším.