„V srdci každého človeka sa nachádza nádej ako túžba a očakávanie dobra a každý z nás je povolaný takúto nádej šíriť okolo seba,“ povedal na záver svojho príhovoru k diplomatom, akreditovaným pri Svätej stolici pápež František 9. januára tohto roku. Bol to dlhší a vskutku politický príhovor zástupcom väčšiny štátov súčasného sveta. A nebol naivný. Len videl ďalej. Aj za rámec dnešných ruvačiek, rozdeľujúcich nás všade na dobrých a zlých. A preto bojujeme proti tomu, čo vnímame ako zlo (a ono ním často aj objektívne je), ale nedostatočne sa pripravujeme na to, čo by malo prísť potom. Nevieme si predstaviť, že nádej, ako očakávanie dobra sa nachádza aj v srdciach našich protivníkov. A aj v našich srdciach býva často hlbšie ako v povestnej Pandorinej skrinke. Preto zmyslom jubilea, ktoré pripadá na tento rok, je podľa Františka, aby sme sa v horúčkovitom zhone, charakteristickom pre náš každodenný život, zastavili, osviežili sa a nasýtili tým, čo je podľa pápeža skutočne podstatné: „znovu objaviť sami seba ako Božie deti a bratov a sestry v Bohu, odpustiť urážky, podporiť slabých a chudobných, poskytnúť zemi odpočinok, uplatňovať spravodlivosť a opäť nájsť nádej. K tomu sú povolaní všetci, kto slúžia spoločnému dobru a vykonávajú onú vysokú formu lásky – možno najvyššiu formu lásky, ktorou je politika…“