Mnohých z nás, čo máme radi pápeža Františka iste trápia niektoré jeho vyjadrenia voči invázii Rusov na Ukrajinu. Nemožno si nevšimnúť, že sa dosť vyhýba tomu, aby jasne pomenoval agresora. Naopak, vraví, že nič nie je čiernobiele, a celý konflikt stavia do súvislostí, ktoré akoby relativizujú, kto je zaň vlastne zodpovedný. Naopak zas mnohí, ktorí Svätému Otcovi doposiaľ nevedeli prísť na meno, lebo odmietajú jeho obranu utečencov, spolužitia rôznych kultúr a menšín, ktoré nemajú radi, tí teraz nachádzajú v jeho slovách argumenty pre prokremeľskú propagandu, ktorej podľahli, alebo ju šíria. Zrazu je pre nich autoritou. Ale to nie je len postoj k tejto vojne. V nedeľu na Svätpeterskom námestí František spomenul desať poľských mníšok, ktoré boli blahorečené za svoje statočné postoje na konci Druhej svetovej vojny. Zavraždili ich vojaci, ktorým nechceli byť po vôli. Pápež však taktne pomlčal o tom, že to boli vojaci Červenej armády. Očividne má na Rusov slabosť.
Prečo je to tak? Myslím si, že odpoveď môžeme hľadať aj v jeho knižnom rozhovore s Dominique Woltonom “O spoločnosti a politike”, ktorý vyšiel v roku 2017. František tam spomína ženu, ktorá ho, podľa jeho slov, naučila uvažovať o politickej realite. Bola to paraguajská komunistka. Zásobovala ho komunistickou literatúrou. Dokonca pred jej zatknutím prišiel pomôcť, aby sa pri domovej prehliadke marxistické knihy nenašli. Tak si ich odviezol. Bola to iste statočná žena a bojovala za práva chudobných. Nakoniec ju zavraždili. To je celkom iná skúsenosť, ako sme zažili s komunizmom, ktorý sa dostal k moci my. S politickými procesmi, výsluchmi, prenasledovaním celých skupín obyvateľstva, s inváziou v roku 1968, či s ponižujúcimi kompromismi, do ktorých nás nútili za normalizácie. Pamätáme si Brežnevovu doktrínu obmedzenej suverenity. My, čo do nás nalievali marxistické poučky od prvej ľudovej, vieme, že marxisti za všetkým zlom videli široké súvislosti a kapitalistické výrobné vzťahy. A teda vždy napokon hlavne mocnosť, kde “dolár má svoj stan”.
Preto sa tomu tápaniu argentínskeho pápeža veľmi nedivme! Má inú politickú formáciu. Veď ani tí jeho talianski predchodcovia celé desaťročia nevedeli, ako na Rusov. To musel prísť pápež z Poľska. Toho neoklamali. Majme teda porozumenie s našim Františkom. A možno je to aj príležitosť, aby sme sa prinútili rozlišovať tých našich spoluobčanov, ktorí podľahli ruskej propagande z ušľachtilých pohnútok, lebo podobne, ako on, túžia po mieri, len nemajú recept, ako k nemu dospieť, od tých, čo sú v podstate vlastizradcovia. S tými prvými treba mať trpezlivosť. Lebo i oni patria k nášmu spoločenstvu. A sú to napokon aj voliči.