Pápež František vyzýva Kristových učeníkov našej doby, aby prekonávali pokušenie zabarikádovať sa v príjemnom prostredí ľudí podobného zmýšľania a osudu. Volá po apoštolskej odvahe „…vyjsť na perifériu, kde žije mnoho obetí modloslužobníctva, svetskosti, slabého myslenia a mnohých ďalších vecí.“. Kresťania sú povolaní ísť práve k tým, čo sú „problémoví“, nie tešiť sa z pohodlného spoločenstva „svojich“. Svätý otec pripúšťa, že je to riziko. Horlivosť a apoštolská odvaha vyjsť z bezpečného prostredia a vydať sa medzi tých, ktorí doň nepatria, prinášajú i riziko omylov a zakopnutí. Pápež ale túto námietku prechádza veľkoryso celkom nefundamentalistickým odporúčaním pokračovať v duchovnej horlivosti i ak sa to stane: „…keď sa zmýliš, povstaneš a pôjdeš ďalej. Tak to na ceste chodí. Ten, kto radšej nikam nejde, aby náhodou neurobil chybu, sa mýli oveľa vážnejšie.“ (Dom sv. Marty, 8.5.2013)
Nejde pritom o nič nové. Pápež v podstate iba pripomína pôvodnú Kristovu výzvu ísť medzi národy a učiť evanjelium. A pripomína i celý Jeho pozemský život. Elite židovského národa bola práve Kristova činnosť na periférii na pohoršenie. Akože by to mohol byť prorok, keď sa stýka s hriešnikmi? S mýtnikmi a neviestkami. A to bol iba začiatok. Neskôr sa Jeho učeníci rozpŕchli medzi pohanov. Ich apoštolská odvaha a duchovná horlivosť, po ktorých náš dnešný pápež volá, v priebehu niekoľkých generácií zmenila tvárnosť zeme. I preto, lebo nezostali zahľadení do seba, do pekných slov ich Učiteľa a do tradícií, ale pustili sa medzi ľudí, boli citliví na ich bolesti, vnímaví voči nespravodlivostiam, ktoré vo vtedajšom svete a vtedajšej spoločnosti upierali mnohým ľuďom ich prirodzené práva.
Výzva vyjsť na perifériu a neuzavierať sa, nie je však len nejakou abstraktnou náboženskou výzvou. Jej adresátmi nie sú iba profesionálni misionári, či biskupi a kňazi. Mimochodom pápež citované slová povedal pred úradníkmi a sudcami malého mestského štátu, ktorého je hlavou. Ale určené sú každému, kto Kristovo posolstvo berie vážne. Kresťania, žijúci v demokratickom prostredí, teda tam, kde politické usporiadanie spoločnosti ovplyvňuje každý volič, každý občan spôsobilý verejne konať, nemôžu zavierať oči pred skrivodlivosťami a biedou, materiálnou i duchovnou, ktorú nachádzajú okolo seba. Je veľmi pohodlné povedať si, že politika je špinavá záležitosť, a každý, kto k nej privonia, sa napokon zašpiní. Práve takému, kto si povie, že radšej zostane mimo tohto trasoviska, odkazuje Svätý otec svoje veľkorysé odporúčanie a upozornenie, že neisť, je väčšia chyba.. Ak sa Kristovi učeníci nebudú angažovať v politickom usporiadaní spoločnosti okolo seba, tak sa potom nesmú čudovať, že ono nadobudne podobu a obraz tých, čo tieto škrupule mať nebudú. Ba viac, budú za tento stav pre svoju nečinnosť spoluzodpovední.
Ale výzva ísť na perifériu, nie je iba výzvou nebáť sa špiny, i tej politickej, ktorú tam môžu Kristovi učeníci nájsť. Je i rozlišovacím kritériom pre tých kresťanov, ktorí už do politiky aktívne vstupujú. Pretože tu jestvuje iné pokušenie. Veľké pokušenie vytvoriť si z takzvanej „kresťanskej politiky“ živnosť. Prepadnúť tomu lacnému straníckemu videniu: my sme kresťania, a bránime svoj národ, svojich voličov, a v konečnom dôsledku nás samých, pred úkladmi a zlom okolitého sveta. Takýto program môže mať v národe s kresťanskými tradíciami ešte dlho svojich prívržencov. Hlavne medzi takými, čo chcú zostať len sami medzi sebou. Takými, čo sa boja všetkého, čo prináša život okolo. Takými, ktorí sa medzi sebou v úzkom kruhu povzbudzujú, že všetci ostatní sú napokon hriešnejší a horší. Takáto „kresťanská politika“ bude stále menej vskutku kresťanskou, a i politicky je odsúdená na postupné odumieranie. Výzva pápeža Františka je i výzvou pre tých, čo sa usilujú o ozajstnú kresťanskú demokraciu. I ona musí mať odvahu vyjsť na perifériu. Kresťanská demokracia nemá byť politickou pevnosťou veriacich voličov, a pohodlne sa spoliehať na ich disciplínu a zotrvačnosť. Skutočná kresťanská demokracia má vychádzať medzi všetkých, ale hlavne medzi tých, čo trpia pod ťarchou krívd, nespravodlivosti a biedy najrozličnejšej proveniencie a bojovať o ich lepší údel. Za nich a po ich boku.
Základný program kresťanskej demokracie, ktorý dnes Kresťanskodemokratické hnutie píše, by mal dať jasnú odpoveď práve na túto otázku. Aby bolo z neho jasné, že nechce byť „ochranárskym“ straníckym spolkom, obdobne ako Svätý otec vraví o cirkvi, keď jej chýba apoštolská odvaha: „Je síce pekne usporiadaná, úhľadná a pekná na pohľad, avšak neplodná.“ Aby to bol smelý program kresťanskej demokracie, ktorej ide o Kristovu spravodlivosť a nádej pre každého.