Dočítal som spomienky Angely Merkelovej. Vydala ich pred Vianocami pod názvom „Freiheit“, teda „Sloboda“, to hneď paralelne vo viacerých jazykoch. Čítať ich mi pôsobilo veľké potešenie. A porozumenie voči jej poctivosti, s ktorou popisuje, čo prežila. Počas šestnástich rokov na čele nemeckej vlády, o niečo viac vo vedení CDU a aj predtým, vrátane polovice jej doterajšieho života v komunistickom NDR, toho prežila veľa a nemám najmenšiu pochybnosť o úprimnosti s akou sa o tieto svoje zážitky s čitateľmi delí.
Dnes jej mnohí všeličo vyčítajú. A iste majú v niečom aj svoj kus pravdy, že niektoré jej rozhodnutia spôsobili následky, ktoré nám dnes robia problémy. Súdiť však podľa toho, čo vieme teraz, rozhodovanie niekoho, kto rozhodoval na základe svojho poznania vtedy, nie je spravodlivé. Osobitne, ak sa rozhodoval (v tomto prípade rozhodovala) podľa svojho svedomia a bral (brala) do úvahy aj mnoho iných, tiež dôležitých faktorov. Dnes je doba radikálnych slov a niekedy aj činov. Angela nebola politička pre takúto dobu. Sama to priznáva, keď píše o svojich rokovaniach s nejakými environmentálnymi aktivistkami: „Pochopila som to tak, že mi vyčítajú nedostatok radikálnosti. V tomto bode sme nenašli spoločnú reč. Radikálnosť pre mňa nebola tou pravou cestou k politickému úspechu Radikálne…bojovali za svoje ciele nevládne organizácie a aktivistky ako ony. Ja som však musela získať väčšinu, aby som svoje ciele presadila – a to znamenalo taktiež robiť kompromisy…“
Myslím si, že by sme si mali tieto slová veľmi dobre zapamätať. Lebo po tom, ako sa tu vzájomne dourážame a na smrť vyčerpáme vzájomnými ruvačkami stále radikálnejších politických bojovníkov, príde doba, keď budeme zasa potrebovať niekoho poctivého, kto bude vedieť získavať pre dobro veci všetkých. Alebo aspoň väčšinu. I za cenu kompromisov. Budeme potrebovať niekoho, ako bola táto veľká dáma nemeckej a európskej politiky.