Aby sa kresťanská demokracia stala znovu jedným z pilierov slovenskej politiky, potrebuje byť jasne zakorenená do kultúrno-civilizačnej tradície, na vytváraní ktorej sa podieľali desiatky pokolení našich predkov. Teda civilizácie, ktorú označujeme ako západnú. Každé iné riešenie je buď zradou týchto tradícií a napomáhanie záujmom veľmociam, ktorým ide o oslabenie a rozloženie Západu, alebo cestou do sektárskej bezvýznamnosti. V tejto otázke nesmieme vajatať! Lebo nestačí sa iba slovne hlásiť. Pretože to, že niekam patríme, to dokazujú skutky. Ako sa to slovné heslo premieta do našej praktickej politiky. To samozrejme neznamená, že všetko, čo máme u nás v našej “kultúrnej” rodine sa nám musí páčiť. Ale ak chceme, aby kresťanská demokracia mala skutočný vplyv na pretváranie spoločnosti, musí sa do tejto kultúry zapojiť. Tvorivo sa presadzovať. Únik do akejsi svojej vlastnej kultúrnej “paralelnej polis”, ako to kedysi navrhoval český disident a môj priateľ Václav Benda, by bol v demokratických podmienkach rezignáciou. Stratili by sme (a čiastočne už strácame) kontakt s tým, čím žije náš ľud. Stratili by sme kontakt s tým, čo sem prichádza, či sa to politike, ktorá u nás vládne páči, alebo nepáči.