Keď pred dvadsiatimi siedmimi rokmi brutálne uniesli syna slovenského prezidenta, mnohí definitívne vytriezveli z eufórie, že po Novembri 1989 pravda a láska zvíťazili nadobro. Nás, ktorí si však radi listujeme v knižkách, čo hovoria o dejinách, to však až tak nezaskočilo. Trochu ma však prekvapilo čosi iné. Keď sa to stalo, nikto, čo len priemerne inteligentný, nepochyboval, kto za touto mafiánskou akciou stál. Ani tí, čo boli jeho prívržencami. Najlepšie to prezentuje príhoda, ktorú som zažil o tri roky neskôr počas volebnej kampane.
Na veľkom mítingu na námestí Tvrdošína bolo asi päťsto ľudí. Z nich tak tri štvrtiny boli naši oponenti. Boli agresívni. Prišli rozbiť naše zhromaždenie. Kričali, kadečo nám na tribúnu hádzali a snažili sa nás trafiť. Miki, náš volebný líder dorazil až po nás, okamžite vycítil atmosféru a riadne, tak ako to on vie, im naložil. Vyburcoval ich do absolútneho varu. A odišiel. Presnejšie – tak, ako ho doviezla, tak ho i odviezla bezpečnostná služba. My ostatní sme však ochranku nemali a museli sme sa cez rozvášnený dav predrať k svojim autám. Nebolo mi všetko jedno, keď sa proti mne vybral najväčší krikľúň celého zhromaždenia a hromžil zle-nedobre. Na Dzurindu, na mňa a na celé SDK i KDH. Keď prišiel celkom ku mne, tak som na neho zasyčal ja: “A to ti nevadí, čo ten váš urobil synovi prezidenta?” V tej chvíli rozhnevaný výraz jeho tváre vystriedal široký úsmev a až takmer spiklenecky odpovedal: “No nie je frajer?” Toto, priatelia zaskočilo aj mňa. To nebola ojedinelá reakcia. Im sa to páčilo. Iste, verejne sa páchateľ nikdy nepriznal. Ale jeho prívrženci vedeli, čo má za ušami, nepochybovali o tom, lenže oni ho i preto obdivovali. Tak ako dnes, ľudia podobného typu, obdivujú Putina. Im to násilie a brutalita neprekáža, naopak.
Nepodceňujme to! Takýchto ľudí je u nás (ale i to nás história učí, že v každom národe) nebezpečne veľa. Nič nie je tak dôležité, ako nedopustiť, aby oni rozhodovali o našej budúcnosti. Pravda a láska sa môžu proti lži a nenávisti presadiť, ale vyžaduje to veľa síl, energie a neraz aj udatnosti. A niekedy to nejde bez boja. A nikdy to nie je raz a navždy. I toto je dôležité poučenie z únosu Michala Kováča mladšieho.