Už si presne nepamätám slová, ktorými Julo Satinský dakedy v prvej polovici 90.rokov tak výstižne, a na jeho štýl prekvapivo znechutene, popísal slovenskú politickú scénu. Podľa neho vtedy u nás vlastne existovali v politike iba komunisti a gardisti. Demokratov v nej videl len pár, a to, čo dobré urobili, iba rozbabrali (toto slovo určite použil), a nechali tak. Neviem, čo ho vtedy konkrétne inšpirovalo k tejto pochmúrnej charakteristike, ale azda i ňou prispel k tomu, že sa potom ten rozcapartený a málo početný tábor demokratov predsa len zmobilizoval. Strany s rôznymi záujmami a rozdielnymi ideológiami sa začali učiť spolupracovať aspoň v tom, že všetky potrebujú prostredie slobodnej, pluralitnej spoločnosti. A tak sme si tu postupne, ťažko, ale predsa len vypiplali aj nejakých demokratov. Takých, ktorí by ten zápas so silami našej minulosti brali vážne a dlhodobo, a čo by dokázali v ňom aj víťaziť. Priatelia, teraz nejde ani tak o to, že súčasná koalícia, ktorá vzišla z tohto ťažko vybudovaného tábora, prebrala vládu bez skúseností, ani o to, že jej protagonisti ju práve neschopnosťou dosahovať onen základný demokratický konsenzus, ženú do katastrofálnej porážky. Najhoršie je, že ohrozujú vieru slovenského voliča v to, že tu vôbec demokratické sily bez strán s komunistickou alebo ľudáckou mentalitou, dokážu vládnuť. Nie, ja nechcem oživovať minulosť, ktorá demokratov urobila svojho času tak silnými, že dokázali Slovensko posunúť do civilizovaného sveta. Ale poučiť sa z toho, prečo sa nám to podarilo vtedy, by sme sa mali vedieť aj teraz! Ešte je čas, priatelia. A aj tu platí to kennedyovské: “Nepýtaj sa, čo môže urobiť naša zem pre teba. Pýtaj sa, čo môžeš urobiť ty pre svoju zem.”. Inak sa nám tu tí komunisti a gardisti budú rozťahovať do nekonečna.