Tento týždeň pokračovala synodálna púť, na ktorú nasmeroval pápež František Kristovu Cirkev svojou kontinentálnou fázou, a to práve na našom kontinente. V Prahe sa stretli zástupcovia biskupských konferencií v Európe a postupne predstavili 39 národných správ o tom, o čom sme pred rokom diskutovali aj my na základnej úrovni. Každý, kto chcel. Táto naša kresťanská európska únia je teda početnejšia, než tá politická Únia. A hľadá ducha, ktorý bude lepšie zodpovedať tejto dobe. A ktorý by mohol byť užitočný aj pre to politické spoločenstvo. Lebo i ono potrebuje oduševnenie. Záverečný dokument z Európskeho synodálneho kontinentálneho stretnutia v Prahe si medzi prioritami, ktoré zdôrazňuje pre ďalší priebeh synody predsavzal aj čosi, čo je podľa môjho názoru pre túto dobu kľúčové: “preklenúť priepasť medzi vierou a kultúrou, aby sme opäť prinášali evanjelium do sŕdc ľudí, našli jazyk schopný vyjadriť tradíciu a aggiornamento, ale predovšetkým kráčať s ľuďmi, namiesto toho, aby sme hovorili o nich, alebo k nim…” To nie je ani trochu o tom, že stačí hľadať potrebný počet poslancov, aby sme ľudu niečo vnútili. Cesta k srdciam našich bratov a sestier nevedie cez donucovaciu moc štátu. Lebo priepasť, ktorá sa utvorila medzi vierou a kultúrou súčasnej Európy sa fakt nedá preklenúť tým, že prijmeme nejaký zákon. Vyžaduje odvahu k trpezlivosti a schopnosť rešpektovať, že všetci sme rôzni. Nie všetkým sa táto iniciatíva súčasného rímskeho biskupa pozdáva, ale ja sa teším, že i napriek nim, karavána ide ďalej. Vydržme na tejto ceste!