Kresťanskí demokrati by sa mali vrátiť na dedinu

OLYMPUS DIGITAL CAMERAHneď po revolúcii sa KDH do poľnohospodárskej politiky pustilo celkom s vervou. Mali sme zopár „ostrých chlapcov“, ktorí vedeli, že pri mocenských premenách, ani na dedine, nejde o fazuľky. Osobitne, ak sa tam v uplynulých štyridsiatich rokoch vytvoril celkom osobitný štýl života, na ktorý si napokon väčšina celkom zvykla. Vrátiť dedine normálne vlastnícke pomery, vzkriesiť slovenského gazdu, znovu pripomenúť, že najväčším hmotným bohatstvom spoločnosti je pôda, to všetko vyžadovalo rozrušiť železnú košeľu zvyklostí posledných desaťročí. A navyše šikovní predstavitelia bývalej komunistickej nomenklatúry veľmi rýchlo spozorovali, že revolúcia im nejde po krku, a necháva im voľný priestor na to, aby zahodili Marxove poučky a stranícku ideológiu, a pustili sa sami do podnikania. Skúsenosti, ktoré mali, sa im zrazu hodili. Len im nevyhovovalo to, o čom hovorili naši „ostrí chlapci“. A tak začali šíriť mýtus o tom, ako Čarnogurský ide rozbiť družstvá. On to síce asi nikdy nepovedal, ale lacná propaganda sa uchytila, a dodnes sa k nej neprajníci ešte vracajú. Ak sa však mnohé družstvá rozpadli, zanikli, rozkradli, nespôsobila to politika kresťanských demokratov, ale spravidla neschopnosť manažmentov týchto družstiev. Ideológom tejto postkolchoznej propagandy však ich zámer v podstate vyšiel. Tých, čo prichádzali s víziou premeny dediny, sa im podarilo umlčať a na mnoho rokov zatlačiť v tejto téme do defenzívy. Hlavne však, napriek zásadným premenám slovenského právneho poriadku, napriek výraznej liberalizácii politického života, bratstvo týchto postkolchozných ideológov si dodnes udržalo dominujúce postavenie v slovenskom poľnohospodárstve.

Toto dominujúce postavenie samozrejme už nemá ten mocenský kontext, s ktorým ho kedysi stvorili komunisti. Kolektivizáciou dediny vnútili vidieckemu ľudu závislosť od štátu. Komunistická doktrína nechcela nezávislého občana. Na dedinách videli tisíce gazdov, nezávislých od politiky a mnohých z nich nemohli obviniť z vykorisťovania, pretože so svojou rodinou sa plahočili na svojich políčkach do úmoru sami. Boli však pánmi sami sebe. Toto komunistická moc nemohla pripustiť. A tak sa rozpútala dramatická dejinná epocha, ktorej výsledkom bolo násilné združstevňovanie. Ich výsledkom boli kolchozy sovietskeho typu.

Toto všetko po revolúcii skončilo. Už tu viac nebola štátostrana a jej ideológia. Ale nepodarilo sa ani dôsledne vyrovnať s minulosťou. Predovšetkým na dedine nie.  A tak sa stala zaujímavá vec, že na rozdiel od iných sektorov života spoločnosti, v poľnohospodárstve liberalizácia, ktorú priniesla revolúcia, pomohla šikovným predstaviteľom predchádzajúceho kolchozno-družstevného manažmentu. V porevolučných podmienkach sa dokázali najrýchlejšie zorientovať, presadili si kadejaké barličky i do nových zákonov, a tak si mnohí dodnes udržali významné, ba rozhodujúce postavenie v slovenskom poľnohospodárstve.

Ale prešli dve desaťročia a veľa sa zmenilo. Slovensko sa stalo súčasťou Európskej únie, v ktorej si staré členské štáty chránia predovšetkým svojich roľníkov. Nové krajiny vstupovali bez ich skúseností, a navyše s veľmi skostnatenou vnútornou štruktúrou poľnohospodárstva. Ku starnúcej postkolchoznej nomenklatúre začali pristupovať noví ľudia, často zlatokopi, usilujúci sa vyťažiť zo zložitej štruktúry záujmov Únie čo sa dalo, a tak sme sa stali svedkami ďalšej deformácie. Zrazu bolo možné celkom absurdne zarábať za to, že sa zdroje nevyužívajú. Pretože konkurencia niekedy rada dakomu zaplatí ak sa zaručí, že nebude „zavadzať“. Teda za nič.

Ibaže dlhodobo sa takto nedá. Ak sa bude slovenský vidiek vyvíjať podľa takýchto pravidiel, nestane sa dobrým domovom pre ľudí, čo na ňom žijú. Stále viac ich bude odchádzať, a tí čo zostanú, budú trieť biedu a pozerať sa na zanedbanú krajinu okolo seba. Skutočný rozvoj vidieka, tak aby sa stal znovu krásnym, príťažlivým a hlavne životne dôležitým pre celú našu vlasť, vyžaduje reformu, čo ho vráti k základným princípom, ktoré náš ľud poznal už stáročia. Reformu, čo bude vychádzať z toho, že pôda je našim najvzácnejším materiálnym bohatstvom. Reformu, ktorá si bude ceniť toho, kto na pôde pracuje, kto ju kultivuje, a naopak, bude sankcionovať toho, čo ju nechá ležať ladom. Kto zakope svoje talenty.

Kresťanskí demokrati sa nemusia hanbiť ani za to, čo chceli naši „ostrí chlapci“ kedysi na začiatku, po revolúcii. Len sme vtedy nemali dostatočnú silu to presadiť. Čarnogurský družstvá nerozbil, a ani dnes nie sme proti myšlienke družstevnej spolupráce. Veď družstvá vznikli dávno predtým, ako k nám vtrhol komunizmus. Sme však proti tomu, aby ktokoľvek bral aktívnemu človeku jeho právo na ekonomickú nezávislosť. S tým by sa kresťanskí demokrati mali v prioritách svojej politiky znovu vrátiť na dedinu. Nie aby ju ovládli, to chceli komunisti. Nie aby na nej ryžovali, to chcú všelijakí zlatokopi.  Mali by sa vrátiť, aby ju zachránili. Inak ju zarastie burina.