Tento týždeň sa synoda o synodálnej ceste, ktorú pápež František otvoril v októbri minulého roku dostala do svojej druhej fázy. Takzvanej kontinentálnej. Za uplynulé mesiace prebiehali konzultácie na úrovni farských a ďalších, i neformálnych spoločenstiev, z nich sa spracovali najskôr diecézne syntézy a potom syntézy za jednotlivé národné biskupské konferencie. V auguste sa výsledky tejto širokej vnútrocirkevnej aktivity zhromaždili vo Vatikáne.
Trochu ma pritom vyrušuje, ako otrocky všetci, ktorí tento proces v Cirkvi administrujú, citujú niekoľko kľúčových vyjadrení pápeža, ale pritom nepovedia nič svoje. Až na vzácne výnimky. Pritom si myslím, že František chcel touto synodálnou rozpravou vyprovokovať čo najviac kresťanov, aby boli tvoriví. Aby si aj sami nachádzali nové formy, ako kráčať po ceste životom v duchu Ježišovho učenia, jednak spolu medzi sebou, ale hlavne s tými, ktorí by inak do zabehaných štruktúr a kamenných chrámov neprišli. A úplne najviac sa obávam, že tento skvele myslený proces, bude plný rečí o sprevádzaní trpiacich, chudobných a marginalizovaných, ale pritom ani my, ani biskupi, ba ani sám pápež pre nich okrem toho nič konkrétne neurobíme. Že s nimi v skutočnosti nebudeme putovať ani ten najkratší možný úsek spoločnej cesty. Nie silene, ako keď hádžeme almužnu žobrákom, ale vtedy, keď to títo naši bratia a sestry v núdzi budú naozaj potrebovať. A tak, aby im to aj pomohlo. Potom to bude spoločné kráčanie, teda to, čo je pôvodným gréckym základom slova synoda.
Lakmusovým papierikom synodálnej pripravenosti hľadania takejto spoločnej cesty s trpiacimi je v tejto dejinnej dobe Ukrajina. Cirkev nemôže, nesmie v tejto jej ťažkej chvíli boja o základné práva, slobodu a v utrpení jej ľudu iba vyplakávať a volať naivne po tom, aby sa dohodla s agresorom a spoločne s ním to utrpenie zastavili! Ak teraz nebude Cirkev ukrajinský ľud sprevádzať konkrétne, tak nastane ten prípad, ktorého sa tak bál svätý Augustín a pripomína ho často aj František, keď okolo nás bude prechádzať Pán, a my si to nevšimneme. Ak sa v tomto rozvíjajúcom sa synodálnom procese nenájde spôsob, ako bude teraz Cirkev kráčať s ľudom Ukrajiny, obávam sa, že táto tak dobre myslená cesta, ktorou by sa mala vydať synodálna Cirkev, vyšumí v kvetnatých frázach. Skúsme popremýšľať, čo by sme mohli my, každý z nás urobiť, aby to tak neskončilo!