Dnes si pripomíname výročie komunistického prevratu. Je potrebné si to pripomínať. Nielen ako historickú udalosť, ale hlavne ako vážne memento. Lebo tomu prevratu predchádzalo malicherné, egoistické a až neskutočne hlúpo neprezieravé správanie sa lídrov demokratických strán. A predtým vierolomné rozhodnutie slovenských komunistov (na čele s Husákom), ktorí po tom, ako na Slovensku neuspeli vo voľbách, odovzdali všetku moc svojim straníckym kolegom do Prahy. (Tí ich potom napriek tomu o niekoľko mesiacov vyhlásili za buržoáznych nacionalistov a popravili alebo strčili do basy.) Mocenský prevrat vo februári 1948 sa však komunistom mohol podariť predovšetkým preto, lebo dva roky predtým v Československu vyhrali voľby. Sľubovali v nich pekné veci. Ani slovo o perzekúciách, politických procesoch, kriminalizácii slobodného podnikania, prenasledovaní náboženskej činnosti, o podriadení kultúry, vzdelávania a prakticky každej spoločensky významnej činnosti politickému diktátu komunistickej strany. Nevraveli, že odstránia slobodnú súťaž politických strán, zmenia zahraničnú politiku podľa pokynov z Moskvy a zavedú atmosféru strachu.
Kto si prečítal Marxa, Lenina, alebo aspoň sledoval, ako to robia komunisti tam, kde už vládli, tak to mohol už aj v tom čase, po Druhej svetovej vojne, predvídať. Lenže naši komunisti vtedy voličov ubezpečovali, že oni to u nás budú robiť inak. Demokraticky. A možno si to aj niektorí naozaj mysleli. Lenže v politike jestvujú trajektórie, na ktoré ak raz nastúpite, už sa z nich nedá len tak vystúpiť. Ostatne videli sme to v roku 1968. Preto i dnes, ak varujeme pred historickým revizionizmom, ktorý živia niektorí politickí lídri oživovaním akéhosi spomienkového optimizmu na časy “serióznej politiky a plných hrncov” v dobe normalizácie, či akéhosi naoko suverénneho slovenského života v období, keď sme boli vazalským štátom Tretej ríše, platí to isté. Keby sa títo oživovatelia neslobodnej minulosti dostali k moci, už nebudú môcť inak. Nebude sa dať vládnuť demokraticky, a pritom získavať voličov spochybňovaním spojeneckých záväzkov so slobodným svetom a často aj samotných základov, na ktorých slobodná spoločnosť stojí. To nie je strašenie týmito lídrami. To je proste historická skúsenosť. Ak sa z nej nedokážeme poučiť, tak bude hroziť, že si ju v nejakej obnovenej forme budeme musieť zakúsiť znova.