Pred sedemdesiatimi šiestimi rokmi bola podpísaná Mníchovská dohoda. Pacifizmus a politická slabosť dvoch hlavných demokratických európskych veľmocí podľahli nátlaku dravca, usilujúceho sa o nový, vlastný svetový poriadok. Dali mu do rúk voľnú kartu. Odovzdanosť obete a neschopnosť jej politických vodcov postaviť sa na odpor a so cťou brániť svoju vlasť, potom ešte Hitlerovi pomohli, aby konal bez jediného výstrelu. Ríšsky kancelár z tejto riskantnej operácie vyšiel ako frajer, ktorý mal situáciu absolútne pod kontrolou. Odhadol zbabelosť a ľahkovernosť svojich súperov, získal dôležité predpolie pre svoje budúce dobyvačné zámery a hlavne, získal cenný rok na prípravu skutočnej vojny. Nikdy nezabudnime na túto tragickú lekciu našej histórie! A osobitne nie vtedy, keď sa geopolitické siločiary dávajú znova do pohybu.
Britský premiér Neville Chamberlain a jeho francúzsky kolega Édouard Daladier poskytli svoje podpisy pod „zmluvu“, ktorou sa vzdali garancie hraníc, čo po prvej svetovej vojne práve predstavitelia ich mocností vytvorili. Ako sa to mohlo stať, že prakticky bez priameho tlaku voči ich vlastným krajinám, práve oni dopustili, aby sa dômyselný bezpečnostný mechanizmus, ktorý vzišiel z tzv. versailleského usporiadania, odrazu ocitol v troskách? Veď práve Francúzsko a Veľká Británia boli nielen architektmi tohto usporiadania, ale svojimi spojeneckými záväzkami zaň i ručili! Podpisom pod Mníchovskú dohodu to prestalo platiť.
Na ich obhajobu možno povedať, že nevedeli to, čo vieme my. Nevedeli o koncentračných táboroch, nevedeli, že i napriek ich úsiliu a ustupovaniu vojna aj tak vypukne, nevedeli, čo Hitler zamýšľa. A hlavne, ich voliči sa po radovánkach dvadsiatych rokov a veľkej kríze začiatku tridsiatych, chceli znovu tešiť zo života. Nie bojovať.
Na prvý pohľad je to preto aj o podstate demokratického usporiadania vôbec. Skutočne demokratický štát nebude riskovať vojnu, aby siahal po území, čo mu nepatrí. Voliči to svojim zástupcom proste nedovolia. Veď kde by ste našli nejakú väčšinu, ktorá by dobrovoľne odsúhlasila, že jej synovia budú umierať v dobyvačnej vojne? Práve naopak. V demokratickom prostredí je väčšinou problém obhájiť, že dakedy je nielen spravodlivé, ale v niektorých prípadoch je to i vec cti a povinnosť postaviť sa agresii a násiliu na odpor. Práve na túto prvoplánovú vnútornú slabosť demokracie sa spoliehal Hitler a dodnes sa na ňu spoliehajú rôzni autokratickí dobrodruhovia či náboženskí fanatici.
Nepochybne sa v tých vypätých dňoch pred sedemdesiatimi šiestimi rokmi veľa hovorilo a písalo i o tom, že nemecký kancelár má aj trochu pravdu. Československo bolo ešte novým štátom, bez tradícií a na jeho súvislých územiach žili milióny Nemcov. Už po generácie. Nebolo by logickejšie, aby patrili k svojej materskej ríši?
A napokon, aká bola iná alternatíva? Čo by sa stalo, keby Briti a Francúzi nepodpísali? Hitler napínal svaly. Tvrdil, že nemôže nechať svojich henleinovcov v Československu trpieť. Čo chce, to si vezme aj tak. Chamberlain a Daladier nevedeli o odpore nemeckých generálov, o ich plánoch na odstavenie Hitlera a nechuti pustiť sa do vojny. Vedeli však o tom, že ak nemecká armáda prekročí československé hranice, a ak sa Československo bude brániť, tak zo spojeneckých zmlúv, ktoré platili, sa zrazu ocitnú pred povinnosťou bojovať proti mocnejúcemu Nemecku. Hoci ich krajiny vtedy bezprostredne ešte neohrozovalo. A tak vymenili versailleský systém garancie európskych hraníc za metódu akýchsi veľmocenských konzultácií, ktorú im Hitler sľuboval. Na najvyššej úrovni sa ale napokon uskutočnila len jedna. Tá v Mníchove. A pre demokratické veľmoci skončila fiaskom. Ustúpili vo všetkom.
Nečudo, že Hitler pohŕdal demokraciou. Videl ako sa vodcovia demokratických veľmocí krútia v obavách pred svojimi voličmi, ako sa strachujú urobiť jasný a rázny krok. Nemecký vodca hovoril o mieri, a konal ako dobyvateľ.
Na túto slabosť demokracie pri prvom kontakte s agresiou sa spoliehajú dodnes aj iní agresori. A spravidla sa im spočiatku darí. Ibaže Hitler sa prepočítal. Práve v prostredí slobody dokáže núdza napokon zmobilizovať a vygenerovať nielen odvážnych mužov a ženy, ale hlavne zmenu zmýšľania. Schopnosť postaviť sa odpor. Vo Veľkej Británii to bol v čase Mníchova vtedy už „odložený“ konzervatívny politik Winston Churchill, ktorý o niekoľko mesiacov zmobilizoval svoju vlasť, aby sa sprvoti celkom sama postavila proti zdanlivo neporaziteľnému Nemecku.
Ponaučenie z Mníchova je preto nielen o zrade a zbabelosti, ale aj o zahanbení, ktoré v demokracii, niekedy pravda až keď sa ocitne v ohrození, vedie napokon k odvahe svoju vnútornú slabosť prekonať. A vytvorí silu, s ktorou dobyvateľ nerátal.
Odpoveď slobodnej spoločnosti na agresiu prichádza niekedy neskoro, ale napokon spravidla príde, a potom je drvivá.