Tie zábery z Gazy mi pripomínajú fotografie z Hirošimy po zhodení atómovej bomby. Ja viem, bolo to kedysi vedenie Japonska, kto prepadol Spojené štáty a terorizoval polovicu Ázie. A teraz to bol palestínsky Hamas, čo napadol komunity pokojne žijúcich Izraelitov. Časť z nich vyvraždil a časť držal roky ako rukojemníkov. Všetkých, ktorým to prinieslo utrpenie je mi ľúto. Ale židovskí rukojemníci, čo to prežili, sa majú aspoň kam vrátiť. Ale rukojemníkmi Hamasu sa stali aj státisíce mužov a žien ich vlastného národa. A tí sa dnes vrátiť nemajú kam.
Otázky, či bolo treba zhodiť tú hroznú zbraň pred osemdesiatimi rokmi na dve mestá, v ktorých žili státisíce ľudí, čo tú vojnu nevyvolali, či by nebolo bývalo stačilo ukázať ničivé následky atómovej bomby na mieste, kde by netrpeli nevinné obete, tieto pálčivé otázky si musíme klásť. Rovnako ako teraz nesmieme zavierať oči pred otázkami, či sa vo Svätej zemi nedalo ušetriť tých, čo s teroristickým útokom na izraelské osady mali spoločné iba to, že patrili k rovnakému etniku. „Vojna je taká,“ povedia generáli, „nedá sa viesť v rukavičkách. Napoly.“ A bohužiaľ majú kus pravdy. Ale preto má nad pragmatizmom vojenského umenia mať navrch prezieravé politické vedenie. Také, čo vidí aj do budúcnosti. A hlavne, čo dokáže mať súcit. S každým, kto trpí, nielen s tými, čo patria k „nám“. Lebo i naši protivníci sú ľudia. Mám rád Európsku úniu, lebo v jej štátoch sa tu a tam občas mihnú štátnici, ktorí takýto súcit majú. Často ku svojmu neprospechu. Takých ale potrebuje dnešný svet. Nie velebiť vodcov s mentalitou Džingischána!