Najvyšší kontrolný úrad by mal byť podľa ústavy nezávislým orgánom kontroly hospodárenia s verejnými financiami a majetkom. Kontroluje vládu a ďalšie štátne a verejnoprávne orgány. Slovom, mohla by to byť naozaj dosť významná inštitúcia. Osobitne v prostredí, kde jestvuje veľa pokušení siahať na verejné zdroje s priveľmi neverejnými záujmami. Mohla by byť, keby bola ozaj nezávislá. Lenže nemôže byť nezávislou, pokým o jej vedení rozhoduje v parlamente tá istá väčšina, ktorú má Najvyšší kontrolný úrad kontrolovať. Mohlo by to fungovať iba vtedy, keby táto väčšina, azda i vo vlastnom záujme, aby jej hospodárenie bolo dôveryhodným, rešpektovala návrh menšiny. Teda tých, čo účasť na tomto hospodárení nemajú, pretože sú v opozícii. Len ak by vládna väčšina mala toľko mravnej sily, aby uznala legitimitu spoločného kandidáta opozície, bez kádrovania, bez toho aby posudzovala kto to je, a kto ho navrhol, iba tak by sa mohol stať Najvyšší kontrolný úrad vskutku nezávislým a funkčným. Inak ani nemá zmysel, aby bol. Vo chvíli, keď začal Róbert Fico klásť podmienky, ktorá opozičná strana môže, a ktorá nemôže nominovať, bolo zrazu jasné, že šéfom kontrolného úradu bude nominant z vôle vládnej strany. A to aj ak by bol formálne členom niektorej opozičnej. Ľudová platforma by takúto perfídnu hru mala odmietnuť. Ak bude kontrolný úrad závislý do vôle tých, ktorých má kontrolovať, nech radšej zostane bez predsedu!
Ficovi sa touto ponukou podarí zabiť dve muchy jednou ranou. Prehĺbi nedôveru medzi opozičnými stranami, oslabí ich, a zároveň dá jasne najavo, že kontrolný úrad má v podstate „pod kontrolou“. Za pomoci opozície, vytvorí kulisu, akoby pripustil, že ho niekto z jej radov bude kontrolovať. Pravda iba toľko a odtiaľ, koľko a odkiaľ on blahosklonne pripustil.
Stará rímska zásada „pacta sunt servanda“ je po dve tisícročia pilierom, na ktorom stojí usporiadaná spoločnosť. Dohody sa majú plniť. Ak sa tak nedeje, tak nastupuje zákon džungle. Keď sa opozičné strany dohodli, že predsedu NKÚ bude nominovať SaS, mohol to SMER rešpektovať. Keby to bol býval urobil, mohla táto inštitúcia plniť svoje ústavné poslanie. Ak sa však Fico rozhodol zasiahnuť do dohodnutej opozičnej nominácie, neznamenalo to nič iné, ako jednoducho nechuť strpieť systémovo nezávislú kontrolu svojho verejného hospodárenia. Nedá sa tomu zabrániť, SMER má v parlamente väčšinu, a keď sa tak rozhodol, zostali opozícii len dve možnosti. Zachovať si svoju hrdosť, vykašľať sa na kontrolný úrad a postupne robiť všetko pre to, aby silnela. Alebo prijať Ficovu nedôstojnú návnadu v osobe predsedu NKU, ktorý bude z vôle vládnej väčšiny. A porušiť pôvodnú dohodu s liberálmi.
Fragmentácia opozície, odchody poslancov, vznik rozličných platforiem, či nových opozičných politických strán, nemôže predsa znamenať, že tým prestávajú platiť aspoň tie dohody, ktoré sa už uzavreli. Každé porušenie dohody zvyšuje úroveň chaosu v opozičnom prostredí, a oslabuje jeho politickú silu. Ak by Ľudová platforma vyhlásila, že na dohode s SaS o nominácii za šéfa NKÚ trvá, tak kto by z tejto konfrontácie vyšiel silnejší? Fico, alebo opozícia? Isto opozícia. Ukázala by sa ako nepodkupná a Ficovi by bolo stále nepríjemnejšie, že nedokáže obsadiť vážny ústavný orgán naozaj nezávislým človekom. Hlavne však by opozícia vydala vážny signál toho, že konečne začala zbierať sily.
Ak sa stane šéfom NKÚ napriek pôvodným dohodám nominant Ľudovej platformy, kto bude veriť, že je skutočne nezávislým? Časť opozície, liberáli, budú neustále pripomínať, že je to marioneta z vôle SMERu. Strany Ľudovej platformy budú zrejme radšej ticho, pretože budú mať „maslo na hlave“ a budú sa v podstate za svoju slabosť hanbiť. Jediný, kto bude zdôrazňovať, že Najvyššiemu kontrolnému úradu šéfuje ozaj nezávislý človek, bude vládny SMER. Veď takto bude kontrolovať sám seba prostredníctvom skroteného opozičného nominanta.
Ešte je čas odmietnuť takúto hru!
Strany Ľudovej platformy ešte môžu z tohto pokušenia vyjsť posilnené a pevné. Pravda iba vtedy, ak sa vrátia k pôvodnej dohode s liberálmi. Lebo zďaleka nie je tak dôležité, aby v pluralitnom štáte mal kontrolný úrad predsedu. Zásadne dôležité je, aby v pluralitnom štáte jestvovala akcieschopná a pevná opozícia. Iba tak sa dá vybudovať alternatíva. Taká, s ktorou musí počítať vláda a taká, v ktorej pevnosť môžu dôverovať voliči.
Nič menšie nie je v hre pri pokri, ktorý rozohral Fico s nomináciou na predsedu NKÚ. Keď ho tak veľmi chce, tak mu ho treba nechať. Nech sa s ním dá vypchať!