Neviem si dnes predstaviť nedeľné zamyslenie, ktoré by obišlo tú hrôzu u našich východných susedov. Dnes je to Dnipro. Ak nás trápi to či ono, pomyslime si na našich ukrajinských bratov a sestry v ruinách svojich domov. To je skutočné utrpenie! Prebieha to už skoro rok a deje sa to systematicky. Často zdanlivo bez akejkoľvek vojenskej logiky. Nikto na celom území Ukrajiny nevie, kto bude zajtra cieľom. Presne toto je taktika teroristov. Všetci tí, ktorí naivne, alebo oportunisticky volajú po rokovaniach, po dialógu, pred tým zavierajú oči. Vie azda niekto o nejakej dohode s teroristami, ktorá by priniesla pokoj? Synodálna Cirkev je spoločenstvom Ježišových učeníkov, ktorí kráčajú životom spolu so všetkými, s ktorými sa na tejto ceste ocitli. Vo svete, ktorý je poznamenaný bohužiaľ aj ľudskou zlobou, však nie je ani trochu jedno ako, a po boku koho putujeme. Náš Majster nás učí, že čokoľvek urobíme tomu najmenšiemu, Jemu urobíme. Ale aj naopak, čokoľvek, čo ten najnúdznejší potrebuje, a my mu to neposkytneme, hoci by sme mohli, odopierame to Jemu. Naši bratia a sestry na Ukrajine sú dnes tí, čo naozaj potrebujú, aby sme im pomohli. Nie je to bez rizika. Ruskí jastrabi sa vyhrážajú všetkým možným. Majú jadrové zbrane. Ale to, o čom Zakladateľ kresťanstva hovoril, bolo presne o takejto dráme. Ak by o tom nemala byť tá naša cesta, synodálna cesta, tak neviem o čom. Uzavrieť ukrajinské nebo pred smrtonosnými strelami by bolo dnes naplnením onoho biblického výrazu “obrániť sirotu a vdovu”. Nie vzdychanie po dohode so zlom.