K téme vojny a mieru sa vrátim aj vo svojom dnešnom nedeľnom zamyslení. Túžim po mieri, ale nie som pacifista. Moji priatelia, ktorí sú bezpodmienečne proti použitiu sily mi často pripomínajú, že pápeži vo svojich vyhláseniach už prestali hovoriť o spravodlivej vojne a vyjadrujú sa proti každej. Počas dvoch tisíc rokov inštitúcie Petrovho úradu to ale nebolo tak vždy. Boli aj pápeži s mečom. A keď Európu ohrozovali nájazdy rozličných bojovných kmeňov, či Osmanskej ríše, tak Petrovým nástupcom nikdy ani nezišlo na um, odhovárať európske národy, aby sa bránili. A nerobili to ani Pius XI. po nástupe nacizmu (ten ho odsúdil ako novopohanskú modloslužbu) a ani jeho nástupca s poradovým číslom XII., lebo obaja vedeli, kto šliape po dôstojnosti človeka a kto ju bráni. Bohužiaľ so zbraňou v ruke. Inak to predsa nešlo.
Ale súhlasím, že dnes máme jadrové zbrane, ktoré ohrozujú ľudstvo ako celok. Hlavne pod týmto tlakom pápeži za ostatných 66 rokov, počnúc Jánom XXIII. vystupujú proti vojne oveľa razantnejšie. Ich slová zneužívajú už celé tie desaťročia ideológovia agresívnych režimov, aby zakryli svoje skutočné úmysly. A ich servilní kolaboranti. Podľa vrúcnej protivojnovej encykliky pápeža Jána „Pacem in terris“ sa pomenovala celá tá partia duchovných, čo spolupracovali s normalizačným Československom, kým ich statoční oltárni aj neoltárni bratia znášali brutalitu neraz násilného prenasledovania náboženstva.
Aj súčasný pápež vystupuje proti vojne veľmi energicky. A prakticky pri každej príležitosti. Ale nestačí to iba povrchne konštatovať. Treba počúvať, čo vlastne hovorí. Milí priatelia, odcitujem tu na túto tému viacero viet, ktoré vo svojom rozsiahlom príhovore Lev XIV. povedal teraz 6. júna po príchode do Španielska kráľovi a predstaviteľom verejného života:
„Volanie po mieri, ktoré bohužiaľ niekomu znie naivne a iného provokuje, nachádza odozvu u každého, kto sa neuzaviera do predom pripravených ideológií, ale zostáva otvorený pravde… Preto i vo verejnom živote tak potrebujeme mužov a ženy, ktorí dokážu v temnote zazrieť svetlo a v každom konci vidia možný začiatok. Potrebujeme ľudí, ktorí vnímajú záblesk pravdy… Naša doba, na povrchu zmietaná hroznými otrasmi a konfliktami, v hĺbke duše volá po mieri, po novom pochopení človeka a jeho nedotknuteľnej dôstojnosti, volá po civilizácii lásky… Prejdime od neplodného zjednodušovania k plodnému pochopeniu toho, že svet je zložitý. Uznať zložitosť sveta, študovať ju, naučiť sa ju nepopierať, ale prijať ju ako požehnanie a odmietnuť čiernobiele videnie identity, ktoré síce zdanlivo ponúka jasné odpovede, ale v skutočnosti napĺňa svet prízrakmi a nepriateľmi… Bezpečnosť, o ktorej si často nahovárame, že ju zaistia zbrane a múry, v skutočnosti dozrieva v tom, že sa učíme kráčať životom s druhými a rásť spoločne, bok po boku…“
Toto všetko, milí priatelia, hovorí dnešný pápež. Tí, čo v tom vidia potvrdenie svojho pacifizmu, by sa mali zamyslieť, či tá mentalita vojny napríklad nezačína aj hlasovaním o ústave, ktoré vidí svet čiernobielo a napĺňa ho „prízrakmi a nepriateľmi“. Už roky spracovávam pre naše malé spoločenstvo na dennej báze vyjadrenia pápežov (od Benedikta doteraz). Každý kladie dôraz na iné, ale naozaj všetci sa usilujú, aby sa Božie kráľovstvo začínalo už tu na zemi. A mne sa to veľmi páči. A áno, v Božom kráľovstve nemá jestvovať násilie, a teda ani vojna. Ibaže zatiaľ tu máme aj kráľovstvá tohto sveta, ktoré majú celkom inú mentalitu. Keď sa naozaj všetci naučíme kráčať životom s druhými a rásť spoločne, bok po boku (u nás napríklad voliči KDH s voličmi PSka, ale aj Smeru, či všetkými ostatnými a vo svete napríklad Rusi s Ukrajincami, či Číňania s Američanmi, alebo aj my s našimi susedmi), tak som pripravený stať sa pacifistom. Ja sa o túto mentalitu kráčania bok po boku usilujem po celý môj politický život. Ale zatiaľ pacifistom nie som, lebo viem, že ľudskú dôstojnosť, keď ju bohužiaľ niekto stále znovu a znovu ohrozuje, treba brániť. A nezachytil som, že by Lev XIV., alebo ktorýkoľvek iný Petrov nástupca, v ktoromkoľvek konkrétnom prípade povedal, že nie.