Mnohí sa ma počas týchto troch dní, ktoré sme strávili v parlamente, pýtali, či to tak bolo aj pred dvoma desaťročiami. Moja odpoveď bola, že áno. Veď si len spomeňme, tí, čo pamätáme, ako úporné boje bývali medzi stranami našej spoločenskej barikády vždy! Aké podivuhodné postavy sa i vtedy dostávali do parlamentu. Ako napríklad parlamentná väčšina odhlasovala, že jeden z ich kolegov sa vzdáva mandátu, hoci tam bol, a vystúpil, že sa nevzdáva. Napriek tomu to odhlasovali a skončil. I vtedy boli tvorcovia politiky ambiciózni muži (občas sa vyskytli aj ženy), o ktorých by sme si v hantírke dneška mohli povedať, že mali nadrozmerné “egá”.
Ale jedno sa ešte nestalo. Doposiaľ nikdy nenastala situácia, keď by parlamentné strany celé mesiace nedokázali, či dokonca vzhľadom na vzájomné animozity a averzie ani nechceli vyskladať vládu. Preto sa nemôžeme diviť, že keď napokon vznikla vláda bez nich, parlamentné strany už z princípu nemohli vláde, ktorá povstala síce ústavne, ale inak než z ich vôle, poskytnúť mandát. Ani na sekundu som to neočakával, a preto ma to dnes ani neprekvapilo. Som vďačný tým, čo nám i napriek tomu dôverujú, a hlasy nám dali, ale od počiatku mi bolo jasné, že to nebude väčšina. Neprekáža mi to. O to slobodnejšie sa môžeme sústrediť na poslanie, kvôli ktorému táto vláda vôbec vznikla. Priviesť spoločnosť k demokratickým voľbám, v ktorých budú mať voliči príležitosť priviesť ku kormidlu štátu politické strany, schopné nachádzať väčšinovú dohodu na tom, ako budú spravovať veci verejné. To už ale nebude závisieť od našej vlády, ale od múdrosti a zodpovednosti najvyššieho ústavného činiteľa: voliča. A trochu aj od strategického myslenia súperiacich strán, ktoré o jeho podporu zvedú zápas. My budeme dohliadať, aby tento zápas prebehol podľa pravidiel fair play.