Vo štvrtok po Veľkej noci pripravujeme konferenciu, na ktorej chceme pokračovať v diskusii, čo sme viedli pred rokom počas prvej fázy synodálnej cesty. Je to občianska, laická iniciatíva, ale chceme sa ňou zapojiť do diskusie, ktorá sa vedie i v oficiálnych cirkevných štruktúrach. Našou konferenciou nadviažeme na neformálny, anonymný dotazník, v ktorom sme sa počas pôstneho obdobia minulý rok rozhovorili, a pred touto konferenciou sme odpovede zúčastnených spracovali do publikácie s názvom “To, čo sme nemali kde povedať…” Boli by sme radi, ak sa nám podarí vytvoriť fórum, kde v tejto slobodnej diskusii budeme pokračovať. Hovorme o všetkom, čo nás trápi. Bolo by však veľmi užitočné, keby sme v tejto rozprave postupovali vedno aj s tým, o čom hovoria naši bratia a sestry nielen okolo nás, ale i v Európe a vo svete. V návrhu záverečných odporúčaní Európskeho synodálneho kontinentálneho stretnutia v Prahe pred vyše mesiacom sa píše o prioritách, ktorými by bolo dobre sa v priebehu pokračovania Synody zaoberať. Mňa oslovili predovšetkým dve. Prvou je, “aby sme sa usilovali preklenúť priepasť medzi vierou a kultúrou, aby sme opäť prinášali evanjelium do sŕdc ľudí, našli jazyk schopný vyjadriť tradíciu a aggiornamento, ale predovšetkým kráčať s ľuďmi, namiesto toho, aby sme hovorili o nich alebo k nim.” A druhou je odhodlanie “…počúvať zúfalé volanie obetí vojny, ktoré žiadajú spravodlivý mier.” Skúsme sa na našu rozpravu pripraviť k týmto dvom naliehavým potrebám!