Rozprava k programovému vyhláseniu vlády bola pochopiteľne poznamenaná predvolebným časom. Ak sa však na ňu pozrieme trochu z nadhľadu a odmyslíme si úpornú snahu poslancov využiť parlamentnú tribúnu na to, aby si ich všimli voliči, tak sa z vystúpení hlavných tvorcov súčasnej politiky dalo vypozorovať, aká je skutočná pozícia vlády Ľudovíta Ódora na slovenskom politickom bojovom poli. A to napriek tomu, že ju nezostavili politické strany, a že sa jej členovia nebudú uchádzať o hlasy voličov. Lebo ako správne povedal predseda opozičnej strany, ktorá dnes vedie v prieskumoch, ani apolitická vláda nie je mimo politiky. Je najvyšším výkonným orgánom štátnej moci a nemôže ním byť bez toho, aby stála oboma nohami v politickej realite dneška. A tou je fakt, že Slovensko je rozčesnuté tak, ako od revolúcie ešte azda nebolo. Ani Mečiar vo svojej dobe nehovoril o tom, že chceme byť súčasťou niečoho iného, než je civilizovaná Európa a obranná štruktúra Západu (iba sa vo vzťahu k tomu neprimerane správal).
Medzičasom sa však u nás sformovala politika, ktorá chce obrátiť koleso dejín späť. Symbolicky vraví, že si nejakú revolučnú zmenu ani nevšimla, a že maniere Západu sú rovnaké, ako maniere Východu. Obratne využila pandémiu i dôsledky ruskej vojny na Ukrajine, ako aj neskúsenosť a azda i nie vždy vydarené osobné vlastnosti ľudí, ktorí týmto krízam čelili, aby slovenskej spoločnosti povedala: “Pozrite sa, oni nevedia spravovať štát.” A naznačuje, že to vie vlastne iba ona. To, čo v skutočnosti táto revizionistická politika chce, je diskreditácia celého ponovembrového politického prúdu ako rozhádaného a neschopného spravovať veci verejné.
A presne tu je tá politická pozícia našej “nepolitickej” vlády úradníkov. Ukázať, že politici, ktorí nás chcú vrátiť do akéhosi novodobého nevoľníctva, politici, čo majú prinajmenej mentálnych sponzorov na východných stepiach, nevravia pravdu. Ukázať, že i z ponovembrovej generácie môže znovu povstať vláda, ktorá povedie Slovensko vpred. Hoci je to len na niekoľko mesiacov, slovenská verejnosť môže už teraz vidieť, že verejná moc sa dá vykonávať aj pokojne, kvalifikovane a dokážu to i ľudia, ktorí jasne patria k tej časti Slovenska, čo sa hlási k svojim európskym civilizačným koreňom. Nedáva to síce ešte odpoveď na praktickú otázku koho voliť, (lebo to sme sa zaviazali nerobiť), ale nech je to signál nádeje, že sa to dá. A to zas nie je až tak málo. Lebo každé budúce víťazstvo sa rodí v tom, že sa vzbudí nádej.