Výhodou politiky malých krokov je, že nejaký malý krok sa dá urobiť vždy. Ľudí to väčšinou za srdce nechytí, často ho ani nepostrehnú, alebo mu neporozumejú (ako mi to ktosi včera komentoval), ale inú cestu k lepšej spoločnosti, rozorvanej a plnej vášní a rozporov, nevidím. Je ilúziou si myslieť, že jedna jej časť, tá lepšia, spravodlivejšia a inteligentnejšia jedného krásneho dňa rozdrví tú druhú a nastolí vládu svetlých zajtrajškov. Vždy, keď sa takáto predstava stane reálnou politikou, tak iba naďalej roztáča špirálu nenávisti a túžby po odvete. Na malých krokoch sa však dá hľadať aj širšia dohoda. Samozrejme, zmysel majú iba vtedy, ak sa nimi sleduje mravne dobrý, hoci aj vzdialený strategický cieľ. A vyžaduje to nesmiernu vytrvalosť. Lebo bez týchto dvoch parametrov by šlo iba o improvizáciu. A improvizácia bez stratégie a vytrvalosti k lepšej budúcnosti nevedie. Z toho prepletenca emócií, nedôvery, vulgárnosti, neporiadku a neúcty voči pravidlám, do ktorých sme sa ako národ zamotali, iná cesta ako politika malých krokov, podľa mňa, nevedie. Je mi to ľúto, ale v skratky neverím a zázrak si asi veľmi nezaslúžime.