Dzurinda a Mikloš ešte nepovedali ani slovo o tom, že by sa do politiky chceli vrátiť a už sa proti nim zdvíha vlna, aby to preboha neurobili. Aj vcelku inteligentní ľudia zrazu vyťahujú ich hriechy minulosti. Sčasti také, ktoré im v politickom boji prisúdili ich politickí protivníci, a možno sčasti aj také, čo azda na rováši aj majú. Lebo neviem o mužovi, či žene, čo v politickom zápase naozaj bojuje, a nedopustil, či nedopustila by sa občas aj faulu. V tomto posudzovaní však nesmieme nikdy stratiť zo zreteľa hierarchiu cieľov! Najvyšším záujmom by malo byť, aby sa Slovensko nestalo znovu nesvojprávnou súčasťou imperiálnej mocnosti. Moskva o tom, kam až siaha jej túžba obnoviť svoj vplyv, hovorí nepokryte a Budapešť vo výrečných náznakoch. Druhým životným záujmom, ktorý asi súvisí s tým prvým, je, aby sme si uchovali svoju vnútornú slobodu, pluralitný politický systém, proste demokraciu. Až na ďalších miestach sú otázky týkajúce sa kvality toho, ako to tu funguje. Pod zorným uhlom týchto národných záujmov sa Dzurinda a Mikloš, milí priatelia, osvedčili ako žiaden iný politik na Slovensku. A majú ešte kondíciu. Prečo by sa v takejto chvíli nemali do verejného života vrátiť? Keď ide niekto na vážnu operáciu srdca, vyhľadáva doktora, ktorý je čo najlepším odborníkom, a nepýta sa, či náhodou nemá frajerky. Mal som kedysi s Dzurindom konflikt, ktorý ma vtedy stál veľa. Bol to chlapský spor, aké sa občas prihodia. Vážim si však, čo pre našu vlasť urobil. Teraz, keď je svet i Slovensko v plameňoch a je toho veľa, čo nám hrozí, v čase, keď nám očividne chýba skutočný politický líder, si veru želám, aby tú zástavu zdvihol. Ono totiž pre život národa až tak nevadí, ak nemá dosť peňazí, alebo dosť iných materiálnych zdrojov, ale vadí veľmi, ak nemá v kritickej chvíli na rozhodujúcich miestach ľudí, ktorí to, keď treba zabojovať o životné záujmy štátu, naozaj vedia.