Keď hovorím o postkomunistickom bratstve, nemám na mysli ľudí, ktorí čítajú Marxa a chcú odstrániť vykorisťovanie človeka človekom. Takí ostatne neboli členovia komunistickej strany ani vtedy, keď u nás vládli. Osobitne po tom, ako nám sem poslali Rusi tanky. Nikdy nezabudnem, ako si ma raz zavolala “kádrovníčka” nášho zriaďovateľského orgánu a povedala mi: “Ja viem, že organizuješ nejaký kostolný spevokol, ale ja už dám pozor, aby ti tie k..vy, neublížili.” Bola to žena s úžasným srdcom a s jazykom kočišov. Pod tými k..vami, mal na mysli svojich spolustraníkov. Červená legitimácia nebola výrazom akéhokoľvek presvedčenia. Všetci sme vedeli, že sa tu môže iba to, čo nám Rusi dovolia, a za normalizácie už i straníci si z toho robili aj pred nami na neoficiálnych fórach srandu. Len na schôdzach, v médiách, skrátka na verejnosti, sa zrazu akoby prepli do inej polohy. “Však vieš, to sa musí,” argumentovali. No nemuselo sa, len to bola vstupenka k drobnému pocitu malej moci, výhodám, uplatneniu a lepším zárobkom. Ponižujúca vstupenka, na ktorú si mnohí ale celkom zvykli. To nebolo niekoľko papalášov, na Slovensku to boli státisíce ľudí. Mnohí ešte žijú, žijú ich synkovia, a hlavne žije ich mentalita. Toto je to bratstvo. Putin nie je žiaden ľavičiar, je to človek prepychu, ale nadväzuje presne na toto mentálne dedičstvo. Niet preto divu, že tým našim epigónom normalizačného vazalského režimu zasvietili očká. Svitla im nádej, že ich doba sa ešte môže vrátiť. Každým kilometrom, ktorým sa ruské vojská dostanú bližšie k Slovensku bude táto ich nádej rásť. Ale i každou ďalšou krízou súčasnej vlády, a prehlbujúcou sa fragmentáciou, malichernosťou, amaterizmom a sebectvom predstaviteľov demokratickej alternatívy vládnutia, sa toto bratstvo stáva silnejším. (V pondelok o ich, pre mnohých dosť prekvapivých ideologických spojencoch)