KDH by sa o dva týždne na svojom sneme malo zamyslieť nad svojim základným postojom voči našej ekonomickej realite. Vyviesť krajinu zo situácie, v ktorej sa nachádza, nebude možné bez odvážnej politiky, ktorú bude treba ľuďom poctivo vysvetľovať a na politickej scéne presadiť. Nepomôže nám politika rozdávania skupinám, ktorých hlas chceme získať, alebo v ušľachtilejšom prípade, ktorých nám je ľúto. Takouto politikou sa dá získať moc, ale nedá sa zastaviť rozklad štátu. I tu sa môžeme oprieť o to, s čím sme kedysi začínali.
Transformovať stagnujúcu socialistickú ekonomiku na hospodársky systém založený na slobode podnikania a slobodnom trhu bolo vitálnou potrebou všetkých postkomunistických štátov. Trochu žartovne sa vtedy hovorilo, že Marx kedysi napísal, ako sa dostať z kapitalizmu do komunizmu (a zakúsili sme, že to znamenalo predovšetkým zobrať ľuďom slobodu a ani tak to neprinieslo blahobyt), ale nenapísal, ako sa to dá zasa vrátiť. Scenár ekonomickej reformy, tzv. transformačný blue-print v hlavných rysoch vznikol vtedy na pôde Medzinárodného menového fondu a jeho obsahom boli tri kľúčové reformy: makroekonomická stabilizácia, liberalizácia cien, zahraničného obchodu a neskôr pohybu kapitálu a privatizácia. Bola to historicky jedinečná situácia, pre ktorú nejestvoval príklad z minulosti a ani alternatíva. Vo federálnej vláde ešte na jar v roku 1990 dostal naštartovanie ekonomickej reformy na starosti jej podpredseda Valtr Komárek, vážený prognostik, múdry človek. Ale z týždňa na týždeň hovoril len čo bude treba urobiť, avšak bez toho, aby to urobil. Vtedy sa rozbehli mladí, draví ekonómovia na čele s Václavom Klausom, ktorí začali konať. A vďaka nim, sa v bývalom Československu uskutočnila premena, ktorá bolela, ale asi v žiadnom inom postkomunistickom štáte sa neuskutočnila tak rýchlo a menej bolestne. Z výnimkou azda východného Nemecka, ktoré sa začlenilo do bohatého západného.
Keďže to bolelo, tak sa samozrejme zjavili aj alternatívne predstavy, ako to urobiť menej bolestivo. V Čechách to boli predstavy bývalých reformných komunistov z roku 1968 okolo českého ministra Vlasáka. Nechcem špekulovať čo by bolo, keby bolo, pretože sa napokon nepresadil. I v KDH sa zjavil tzv. alternatívny scenár ekonomickej reformy a viedol k nemalému vnútornému zápasu o to, aký postoj zaujmeme ku Klausovej reforme vo Federálnom zhromaždení. Podporili sme ju, lebo sme napokon dospeli k presvedčeniu, že nevyhnutné nepríjemné opatrenia treba urobiť rýchlo a presne. Stále si myslím, že to bolo správne a zodpovedné. Každá iná cesta, by nebola vlastne iná, bola v hlavných bodoch tá istá, len s inými parametrami a viedla by len k oveľa zdĺhavejšej a v konečnom dôsledku i bolestivejšej transformácii. Alebo k nejakému stále chudobnejšiemu hybridu, ktorý by sme tu mali dodnes. Naši priatelia, ktorí vtedy podľahli zvodom demagógov, čo tvrdili, že sa to bude dať aj bezbolestne, poväčšinou potom KDH opustili a stratili sa v populistických vodách slovenskej politiky, kde zostali mnohí dodnes.
Sme na prahu doby, keď bude potrebná nová transformácia ekonomiky. Inakšia ako vtedy, ale nielen na Slovensku, či v ostatných postkomunistických krajinách. Dozrel čas na globálne zmeny a ich prvé náznaky sa už začínajú črtať. Nebudú bezbolestné, priatelia. Bude na ne treba veľa sa učiť, ale hlavne mať politickú odvahu sa do tejto transformácie pustiť. Keď bola potrebná odvaha, za ostatných tridsaťšesť rokov, KDH napokon bolo vždy v prvej línii. Bude to tak aj teraz? Ak áno, tak pomôžeme našej vlasti a aj ako hnutie budeme mať ešte veľkú budúcnosť. Ak sa pridáme k oportunistom, populistickým demagógom a rozličným pózerom, ktorí v dnešnom verejnom diskurze dominujú, tak v nás zanikne to, čo je v dlhodobej slovenskej politike azda najviac potrebné a cenné. Nepripustime to!