Už by sme si veľmi vydýchli, keby sa to vraždenie na Ukrajine skončilo. A vyzerá to v tejto sekunde azda trochu nádejnejšie. Aspoňže aj po roztržke pred vyhasnutým krbom v Oválnej miestnosti napokon Ukrajinci a Amerika predsa len našli spoločnú reč. Lenže Rusov nemožno dobehnúť rečami. Je to stará mocnosť, ktorá svoje záujmy (často dosť zakomplexované) sleduje po stáročia a ide aj cez mŕtvoly. Rusko je vo všeličom oproti vyspelému svetu pozadu, ale reálnej politike rozumie.
Politika je krutá v tom, že nemá zľutovanie s porazenými. Preto v sporoch, ktoré prináša verený život, je len veľmi ťažko nájsť dohodu, lebo tá vyžaduje súhlas všetkých zúčastnených. A im pud politickej a často aj fyzickej sebazáchovy bráni súhlasiť s čímkoľvek, čo by mohli ich protivníci (vonku i doma) označiť za ich prehru. To sa týka tak krvavých konfliktov veľkého sveta, ako teraz vojny na Ukrajine, či usporiadania po vojne v Palestíne, ako aj u nás v zatiaľ nekrvavom, ale tiež neľútostnom zápolení tu na Slovensku. Niekde na pozadí týchto zápasov v hlavách ich aktérov (a to zďaleka nie sú len politici, týka sa to aj ich prívržencov, ktorých sú milióny) máta akási nejasná spomienka na to, ako skvele sa skončila vojna proti nacistickému Nemecku. Drvivým víťazstvom. Aj nám by sa páčilo protivníka rozdrviť. Nebudem teraz písať o množstve obetí, ani o tom, že to proste s hitlerovskou ríšou inak nešlo. Niekedy sa boju nedá vyhnúť. Ale ide mi o to, čo bude potom.
Preto si treba tiež spomenúť na múdrych a veľkorysých štátnikov, ktorí sa vzopreli práve voči tomu, v čom je politika krutá. Áno, kým zúril zápas, bojovali statočne. Keď ale skončil, tak boli títo veľkí politici schopní začať so svojimi včerajšími nepriateľmi budovať spoločnú budúcnosť. Symbolom toho, ako sa vzopreli zdanlivej zákonitosti krutej politickej vendety bolo zmierenie dvoch európskych veľmocí s krvavými účtami siahajúcimi niekoľko storočí do minulosti. Rusko a Ukrajina, Blízky východ sú, ale aj Slovensko je od takého niečoho mentálne ešte veľmi ďaleko. Ale iba tade ide cesta k tomu, aby sme sa vzájomne nevyzabíjali. Budem rád, ak sa teraz nejaké prímerie podarí prijať (i keď by som sa skôr divil, keby to vyšlo), ale to nestačí. Potrebujeme oveľa viac. Potrebujeme zmierenie, v ktorom už nebude víťazov ani porazených.
Mimochodom, keď hovoríme o kresťanstvom inšpirovanej politike, tak máločo tak zodpovedá Ježišovmu odkazu, ako toto. „Ja vám hovorím, milujte aj svojich nepriateľov!“