Svetové dni mládeže v Rio de Janeiro budú iste veľkou pastoračnou príležitosťou a povzbudením. Ešte ani nezačali a pápež František hneď po prílete adresoval súčasnej generácii veľké výzvy. Pretože ak sa ide stretnúť s mladými ľuďmi, treba sa zaoberať budúcnosťou. Bude to ich budúcnosť. Tá však nespadne z neba, ale vzniká teraz. Svätý otec to vo svojom príhovore po prílete v pozdrave brazílskej prezidentke vyjadril vzletnými slovami, že „mladosť je okno, ktorým do sveta vstupuje budúcnosť.“ Zároveň ale vyzval tých, na ktorých leží hlavná tiaž zodpovednosti za súčasný svet, teda nás všetkých, aby sme vytvorili mladým ľuďom priestor. Adresoval nám výzvu, ktorá má tak duchovný, ako aj politický a ekonomický rozmer. Je dobre si ju pozorne prečítať a porozmýšľať o nej.
Poskytnúť mladým ľuďom priestor, znamená podľa Františka, vytvoriť im „…materiálne a duchovné podmienky pre ich plný rozvoj, dať im solídne základy, na ktorých môžu v živote stavať, zaručiť im bezpečnosť a výchovu, aby sa stali tým, čím môžu byť, odovzdať im trvalé hodnoty, pre ktoré sa vyplatí žiť, zaistiť im transcendentný horizont na uspokojenie ich túžby po skutočnom šťastí a na povzbudzovanie ich užitočnej tvorivosti, odovzdať im ako dedičstvo svet, ktorý by zodpovedal miere ľudského života a prebudiť v nich ich najlepšie schopnosti, aby sa stali tvorcami svojej vlastnej budúcnosti, spoluzodpovednými za osud všetkých.“ Svätý otec to povedal pred brazílskymi politikmi, a azda i preto majú jeho výzvy až neobvykle politický kontext.
Vytvoriť bezpečnejší svet, v ktorom sa bude dať žiť bez strachu a zajtrajšok, je globálnou politickou požiadavkou. Možno sa nám tu pod Tatrami zdá, že je vcelku pokoj. Je to ale klamlivý pocit. Pred sto rokmi nikoho ani nenapadlo, že neprejde ani rok a rozpúta sa svetová vojna. V súčasnosti krváca Sýria. Prakticky každý týždeň umierajú násilnou smrťou ľudia v Afganistane, Pakistane, Iraku, Egypte a mnohých ďalších krajinách nášho sveta. A to nehovorím o organizovanom zločine, ktorý operuje po celej zemeguli. Ak chceme odovzdať mladej generácii lepší svet, treba s násilím bojovať rozhodnejšie a účinnejšie. Treba mať odvahu ísť po podstate, z ktorej vyrastá. Nevytĺkať z toho lacný politický kapitál, pretože opierajúc sa o vrtkavú verejnú mienku, na ktorom takýto pseudokapitál stojí, takýto prístup neumožňuje sledovať pevnú a dlhodobú stratégiu. A bez nej sa svet bezpečnejším nestane.
Zabezpečiť mladým ľuďom výchovu, aby sa stali tým, čím môžu byť, je komplexnou výzvou pre rodiny, školy, cirkvi, ale i médiá a pre tvorivých ľudí vôbec. Lebo každý z nich svojou mierou ovplyvňuje a formuje dušu mladej generácie. Povinnosťou politiky je stanoviť rámec, predovšetkým tým, kam túto svoju úlohu v hierarchii svojich priorít zaradí. A do akých súvislostí. Ak bude chápať výchovu mladých ľudí predovšetkým ekonomicky, ako prípravu na ich budúce povolania, bude celkom samozrejme uplatňovať logiku trhu i v tejto oblasti. Pretože načo nám bude toľko filozofov, koľko trh neuživí? Ale, ak sa zamyslíme nad slovami Františka, ony idú oveľa hlbšie. V duši mladého človeka driemu veľké dary, ktoré je potrebné výchovou prebudiť, „…aby sa stali, čím môžu byť.“ Politická múdrosť by sa nemala správať podľa pragmatikov, ktorí uvažujú o krajine, ako o firme.
Nič však nie je tak dôležité, ako odovzdávať novej generácii trvalé hodnoty, pre ktoré sa vyplatí žiť. V politike ide hlavne o slobodu, o spravodlivosť a o solidaritu. Tieto hodnoty má do srdca zapísaný každý a zatúži po nich hlavne vtedy, keď chýbajú. Asi nie je potrebné ich v mladých ľuďoch osobitne prebúdzať. S citlivosťou voči nim sa už narodili. Čo však je veľmi potrebné, sú dobré príklady. Ako majú mladí ľudia veriť, že vo verejnom živote ide naozaj o slobodu, o spravodlivosť a o ozajstnú solidaritu, ak sú v politickej aréne svedkami len nemilosrdnej ruvačky o záujmy? S takýmto prístupom mladým ľuďom trvalé politické hodnoty nikto neodovzdá. Nebude stačiť ani ak budú zlatými písmenami napísané kdesi v programových dokumentoch politických strán. To, čo sa počíta, je realita. Len ak budeme v politike ochotní aj niečo obetovať, a to iba preto, aby sme obhájili našu túžbu po väčšej slobode, alebo, aby sme sa postavili na stranu niekoho, komu sa deje krivda, a aby sme boli ozaj solidárni i s našimi menej úspešnými bratmi a sestrami, len vtedy začne vnímať aj mladá generácia, že politika môže byť aj o tomto. Len vtedy jej toto bohatstvo začneme odovzdávať.
Inšpirujme sa týmito výzvami z Ria i pri tvorbe nového programu kresťanskej demokracie!