Referendum by nemalo byť prieskumom verejnej mienky, ale mocenským nástrojom

WP_20150131_13_25_53_ProVášne z diskusie pred referendom, ktoré iniciovala Aliancia za rodinu, a do značnej miery i úporné úsilie o rozličné interpretácie jeho výsledkov prívržencami aj odporcami nastolených otázok, takmer úplne prekryli i zopár zaujímavých myšlienok týkajúcich sa samotného inštitútu ľudového hlasovania, ktoré zazneli. Ďalšie neplatné referendum na Slovensku je však príležitosťou, aby sme si ujasnili načo vlastne takéto dačo vôbec v ústave máme.

Jestvuje viacero konzervatívnych argumentov proti priamej demokracii. V podstate nadväzujú na ideových predchodcov, čo pred sto rokmi bránili zavádzaniu všeobecného volebného práva, a ešte predtým i demokratickému usporiadaniu štátu vôbec. Ich spoločným menovateľom je elitárstvo. Tvrdia, že ľud nemá dosť informácií a schopností, aby kvalifikovane rozhodoval o tak komplikovanej veci, ako je jeho život. Dnešní odporcovia referenda pokračujú v tejto tradícii. A nejde len o nejaké starosvetské lipnutie na zabehaných procedúrach. Za každým elitárstvom stoja skupinové záujmy. Rozširovanie základne pre spoločenské rozhodovanie vytvára jestvujúcim elitám nežiaducu konkurenciu.

Ak sme po mnohých storočiach zápasov napokon uznali, že v ústavnom usporiadaní moderného štátu je zdrojom jeho moci ľud, nemôžeme sa ani čudovať, a nemali by sme tomu ani brániť, aby túto moc i v širokom rozsahu vykonával priamo sám. Elitári všetkých proveniencií sú si toho vedomí, a preto už dnes málokto z nich odmieta nástroje priamej demokracie otvorene a úplne. Obranu svojich skupinových záujmov sústreďujú do otázok týkajúcich sa poslania, rozsahu, záväznosti a techniky uskutočňovania ľudového hlasovania.

Referendum je inštitút, ktorým sa nositeľ moci rozhodol uplatniť si svoju moc priamo a nevyužiť pri tom zákonodarcov, ktorých si vo voľbách len „najal“. Toto je skutočným poslaním ľudového hlasovania. Naša ústavná úprava je pri charakteristike poslania inštitútu referenda nedôstojná. Ustanovenia o ňom sa nachádzajú až za oddielom o parlamente, nehovoria ani o tom, že ide o nástroj, ktorým občania vykonávajú svoju moc priamo, a sú natoľko všeobecné, že keby náhodou nejaké referendum aj bolo platné, ešte len vtedy by začala zničujúca diskusia, čo vlastne toto rozhodnutie ľudu znamená. A pre istotu ho potom po troch rokoch môže parlament zrušiť.

Predmet ľudového hlasovania naša ústava vymedzuje trojako. Jednak sa ním potvrdzuje ústavný zákon o vstupe alebo vystúpení do alebo zo štátneho zväzku s inými štátmi, jednak je tam negatívne vymedzenie, o čom referendum nesmie byť (o základných právach, daniach, odvodoch a štátnom rozpočte), a napokon je v ústave vágna formulácia, že referendom možno rozhodovať aj o iných dôležitých otázkach verejného záujmu. Z tohto, i z ďalších ustanovení vyplýva, že rozhodnutie ľudového hlasovania sa stáva skutočne záväzným pravidlom iba v prvom z uvedených prípadov. A i vtedy je referendum nie suverénnym rozhodovaním primárneho nositeľa moci, pretože najskôr musí parlament schváliť ústavný zákon, ktorý potom občania hlasovaním iba potvrdia.

Skutočným prielomom k priamej demokracii bude, keď sa v referende bude dať schváliť záväzné pravidlo, a to bez súčinnosti parlamentu. Teda ak občania svojim hlasovaním budú môcť priamo prijať, alebo zrušiť zákon. Tak to funguje vo Švajčiarsku. Vtedy prestane byť referendum iba zisťovaním názorov obyvateľstva, ale premení sa na skutočný nástroj moci.

Veľa sa zvykne diskutovať o tom, či netreba znížiť hranicu, potrebnú na to, aby bolo referendum platné. Takzvané kvórum. Dnes je to nadpolovičná väčšina oprávnených voličov. Tí, čo navrhujú jeho zníženie si možno ani neuvedomujú, akú službu by tým preukázali rozličným lobistickým skupinám. Malá, ale zorganizovaná a bohatá partia by tak mohla celkom nenápadne národu vnútiť pravidlo, ktoré bude sledovať len jediný záujem: jej vlastný. To by sme nepostupovali smerom k väčšej demokracii, ale naopak. Nadpolovičná väčšina je štandardným kvórom demokratického rozhodovania. Možno by bolo účelné nestanovovať ho pre platnosť referenda, ale pre schválenie návrhu, ktorý sa v ľudovom hlasovaní predkladá. Návrh by bol schválený, ak zaň bude hlasovať nadpolovičná väčšina oprávnených voličov. Ak budú občania vedieť, že naozaj rozhodujú, a ak to bude dobrý návrh, prídu.

A ešte posledná poznámka k technike hlasovania. Jedným z argumentov, ktoré sa uvádzajú proti referendu, je jeho anonymnosť. V prípade zákonov schválených v parlamente vieme, kto je za ne zodpovedný. Hlasovanie poslancov je spravidla verejné. Ak by sa v referende schvaľoval priamo zákon, tak pri tajnom hlasovaní by občania nepociťovali priamu zodpovednosť za svoje rozhodovanie. Myslím si, že takéto rozhodovanie by preto nemalo byť tajné. A má to i ďalšiu praktickú súvislosť: neutajované hlasovanie by umožnilo zabezpečiť kontrolovateľné hlasovanie korešpondenčne, a i prostredníctvom internetu.

Vývoj v spoločnosti sa nedá zastaviť. Tak ako sa napokon presadili základné štandardy zastupiteľskej demokracie, a hlavne jej pilier, všeobecné volebné právo, tak sa presadí aj  zavádzanie účinných nástrojov priamej demokracie.