Svet sa nachádza na pokraji viacerých konfrontácií. Dobrou správou je, že ani jednu sme nezavinili my. Tou horšou je však skúsenosť, že v globálnych zápasoch sa proti sebe stavajú spravidla nielen tí, čo ich spôsobili, ale tieto zápasy strhávajú i mnohých ďalších. Pre malú krajinu, akou je naše Slovensko, sú v takýchto situáciách mimoriadne dôležité predovšetkým dve veci. Po prvé ani na sekundu nesmieme zabúdať na naše reálne možnosti a po druhé, z týchto možností potom vyvodzovať, čo je našim skutočným a i dosiahnuteľným záujmom. Nie sme povolaní na to, aby sme súdili svet.
Na čo teda máme? Celý štátny rozpočet Slovenskej republiky je len nepatrne vyšší ako rozpočet mesta Viedeň. Tankov má naša armáda menej než mal útvar, v ktorom som na konci sedemdesiatych rokov minulého storočia slúžil svoju základnú vojenskú službu. Čo s tým asi tak môžeme urobiť, keď veľmoci rozohrajú veľkú partiu? Zostáva nám len malý priestor pre inteligentnú politiku, čo nevyžaduje veľa peňazí ani nákladnú armádu. Na druhej strane, keby sme takúto politiku robili dobre, tak to vonkoncom nie je málo. Lebo, ako píše ruský spisovateľ a bojovník za slobodu „…duch je schopný zmeniť smer akéhokoľvek, i toho najzhubnejšieho procesu.“ (Alexander Solženicyn: Rusko v troskách, Rybka Publishers, Praha 1999, str. 190)
Inteligentná politika pre čas krízy by mala vychádzať z dvoch zásadných východísk: nehrať sa na niekoho, kto takúto globálnu konfrontáciu rozhodne, ľudovo povedané „nemať krvavé oči“, zároveň však zostať spoľahlivými spojencom zoskupení, do ktorých naša republika civilizačne, politicky a bezpečnostne patrí. Len tak sa môžeme vyhnúť dvom smrteľným nebezpečenstvám, a to, že sa dostaneme do prvej línie rastúcej konfrontácie, alebo sa ocitneme v izolácii. Jedno i druhé je nad naše reálne možnosti.
Môžeme mať jasnú predstavu a pevné presvedčenie o povahe súčasného konfliktu. Buďme iste pripravení pomáhať jeho obetiam. Ale nemali by sme sa stavať do roly morálneho sudcu. Na ňu nemáme, a ona nám môže iba škodiť. Zároveň však pamätajme na to, kam patríme. Na koho sa, pokiaľ ho nepodvedieme, môžeme aspoň rámcovo spoľahnúť, ak bude ohrozená bezpečnosť našich ľudí.
Zápas o Ukrajinu sa stáva globálnym konfliktom. Podľa mňa nešťastným, pretože patrí ešte do kategórie starej studenej vojny, a vo svete sa už medzičasom črtá oveľa zásadnejšie, ďalekosiahlejšie a krutejšie meranie síl, ktoré nás ešte iba čaká. Bude to dráma, ktorá dopadne dobre iba vtedy, ak sa Rusko, Európa a Spojené štátny Americké stanú opäť spojencami. To však v tejto chvíli znemožňuje súčasný stav zápasu na východ od našich hraníc.
Preto pre Bratislavu je momentálne naliehavejšie koncipovať prezieravú a múdru politiku voči zápasu o Ukrajinu. Je zarážajúce, koľko ľudí dnes už z princípu neverí Západu, odmieta Severoatlantickú alianciu a celkom nekriticky prijíma interpretáciu udalostí pochádzajúcu z Kremľa. Pravda i naopak. Vlastne sa to stáva súčasťou vnútropolitického hašterenia, asi tak na úrovni nedávnej prekáračky týkajúcej sa nahrávky rozhovoru dvoch vychádzajúcich hviezd slovenskej politiky. Ibaže na Ukrajine je to „iný level“. Tam umierajú ľudia. Mnoho našincov žije v ilúzii, že sa dá žiť západným spôsobom života, využívať jeho výhody, jeho slobody, avšak zároveň kritizovať, ba zanevrieť na politiku, ktorá tieto výhody a slobody prináša. Ale to sa nedá. Pokiaľ sa budeme dlhodobo hádať, či sme, a chceme zostať súčasťou Západu, alebo to azda chceme nejako zmeniť, zostaneme nedôveryhodní a nespoľahliví pre obe strany. A ten, kto je medzi stoličkami, prepadne. Bezpečnosť hraníc Slovenskej republiky garantuje Severoatlantická zmluva, a politicky aj zmluvné usporiadanie Európskej únie. Nikto iný. Mali by sme na to pamätať, a podľa toho sa správať!
Nezradíme našich bratov Slovanov, ak nebudeme podporovať každú avantúru konkrétnej garnitúry, ktorá práve v Kremli vládne. Naopak. Väčšiu službu našej civilizácii, sebe, ale napokon i ruskému národu urobíme, ak budeme trpezlivo pracovať pre budúce zmierenie Európy s Ruskom. Máme pre to dosť predpokladov. K tomuto zmiereniu sa však nedopracujeme oživovaním ducha studenej vojny. Neprinesie ho politika, ktorá v mene vlastných geopolitických záujmov ignoruje vôľu suverénnych štátov. Zmierenie sa môže zrodiť len z inteligentnej politiky, ktorá má porozumenie i pre záujmy partnerov, a usiluje sa ich zosúladiť s vlastnými. Pre takéto porozumenie môže Slovensko urobiť veľa. Zvýši tým svoj význam a i svoju bezpečnosť. Pravda podmienkou je, že bude dôveryhodné pre všetky strany konfliktu. A takým bude iba vtedy, keď sa aspoň relevantné politické sily o tom prestanú hádať a oficiálna slovenská politika nebude lavírovať.