Trochu som rozmýšľal, či sa túto nedeľu, ako obvykle, zamyslím nad synodálnou cestou. Či táto skvelá iniciatíva pápeža Františka nie je príliš ďaleko od toho dramatického vývoja, ktorý teraz tak intenzívne prežívame? Dospel som však k tomu, že nie je. Práve naopak. Putin, Lavrov a ich pešiaci vravia raz to, raz ono, ale moskovský patriarcha hovorí čosi, čo si títo ľudia, ktorí rozpútali peklo na Ukrajine, netrúfnu povedať. Kirill dáva vojne metafyzický rozmer. Vidí v nej zápas proti silám zla. V jeho interpretácii je to v podstate začiatok veľkej náboženskej vojny. To mátalo kedysi ruských cárov a dnes to nepochybne ovplyvňuje aj súčasného kremeľského pána. Prvoplánovo mi zišlo na um, že “Tretí Rím” takto oživuje vyše tisícročný spor medzi Východom a Západom. Ale potom som si uvedomil, že ani západné cirkvi neboli vždy imúnne voči pokušeniu moci. Ten hierarchický model ich jestvovania neraz zvádzal ku hľadaniu chodníčkov, ktoré vedú k moci nad ľudom. A ku konfliktom. I k “svätým vojnám”. Synodálna cesta sa vracia k tomu, ako kedysi Ježiš, a potom jeho učeníci, kráčali so svojim ľudom. A zrazu mi došlo, že tá súčasná obrovská vlna solidarity, pomoc utečencom, ochota pomôcť obeti agresie sa brániť, i za cenu, že to i sami pocítime, to je presne ten spôsob, ktorým sa má formovať synodálna Cirkev. Jedna Kristova Cirkev. Bez ohľadu na to, v akých kostoloch sme zapísaní do knihy krstov.