Súhlasím prakticky so všetkými bodmi, ktoré predseda SaS uvádza vo svojom návrhu na odvolanie súčasnej vlády. Lenže nestačí iba pomenovať problém, a nemať pripravené nič, čo by ten problém vyriešilo. Stratégia “udrieť, a potom sa uvidí” je amatérska, a ak ide o osud štátu, je aj nebezpečná. Keď sme v marci roku 1994 odvolávali druhú Mečiarovu vládu, ona bola menšinová v tom čase už najmenej rok. Celé mesiace predtým však prebiehali intenzívne rokovania. Medzi stranami, ktoré chceli zmenu, s prezidentom, a samozrejme aj vo vnútri strán. Predmetom týchto rokovaní bolo práve to, aká zmena by mala nastať. Aká vláda bude vládnuť po páde Mečiarovej. A aká zostava bude viesť Slovensko po ďalších voľbách. Neboli to ľahké rokovania, vzhľadom na brutálne pomery, ktoré nastolil Mečiarov autokratický štýl vlády, sme sa museli stretávať aj v utajení, ale napokon sme našli dohodu. Až potom sme predložili národnej rade návrh na vyslovenie nedôvery. Mečiar skončil a nastúpila vláda širokej koalície Jozefa Moravčíka. Po predčasných voľbách na jeseň sa síce Mečiar vrátil, ale naša dohoda o spoločnom postupe nám potom o štyri roky umožnila ho definitívne poslať do histórie. To bol štandardný politický postup. Ak Sulík vyčíta vládnej koalícii vedenej predsedom Oľano, že nedodržiava ani elementárne pravidlá, ktoré v politike platia, má nepochybne pravdu. Ale to isté platí aj na návrh na odvolanie vlády, ak nie je pripravené nič. A je evidentné, že nie je.