Týždeň po návrate k týmto úvahám sa patrí, aby som sa vrátil i k tej našej vnútropolitickej ruvačke. Predovšetkým sa mi žiada konštatovať, že Richardovi Sulíkovi rozumiem. Viem, že vládnuť s Matovičom vyžaduje svätú trpezlivosť. Je nevypočítateľný, a to aj v základných otázkach slovenskej politiky. (Bugár bol v tom prezieravejší a riskujúc vlastnú integritu s ním do spolku radšej ani nešiel). Ibaže Matovič vyhral voľby. Jeho Oľano má najviac poslaneckých “žetónov” (ako dosť dehonestujúco vravieval niekdajší predseda postkomunistického klonu). A Matovič je Oľano. A i zostane. Bez ohľadu na to, v akej ústavnej funkcii bude, on bude rozhodovať o každom politickom kroku najsilnejšieho poslaneckého klubu. A i o zložení kandidátnej listiny pre budúce voľby. Jediný, kto by sa mohol pokúsiť zabojovať aspoň o časť tohto podivuhodného politického útvaru, je vďaka svojej ústavne mocnej funkcii premiér Heger. Ale ten opakovane zdôrazňuje, že nechce. A aj sa tak správa. Takže Sulíkova vzbura nie je ani tak nehoráznosťou, ako to stavajú Matovičovi verní, ale parafrázujúc klasika, politicky je to niečo ešte horšie. Je to chyba. Teraz sa mu zdá, že on je momentálne “deus ex machina” našej politickej scény, ktorý si vzal situáciu do svojich rúk. Ibaže druhý krok už od neho závisieť nebude. (Pokračovanie zajtra)