Trochu otvorená Európa? To nejde.

hranicaNechcem moralizovať, čo to znamená zabuchnúť dvere pred cudzincom v ohrození života, ktorý prichádza v mieri a vkladá v nás svoju nádej. Hoci i to je vážny aspekt. Chcem tu však varovať pred bojazlivým a krátkozrakým rozhodovaním. Nikdy nerieši problémy a z dlhodobého hľadiska je skazonosné.

Na pozadí obrovskej humanitárnej katastrofy, ktorá sa odohráva pred našimi očami, nie sú len rozbroje a kadejaké záujmy rozličných skupín, ale nesmieme zavierať oči predovšetkým pred obrovskou túžbou státisícov ľudí po slobodnom a dôstojnom živote. Po niečom, na čo má každý prirodzené právo. Nie je to tak dávno, čo sme i u nás privítali myšlienku Európy bez hraníc. Je dobre, ak sa priestor ľudskej slobody zväčšuje. Má to ale jeden háčik. Ak mám totiž slobodu ja, musím sa vedieť zmieriť s tým, že ju majú aj ostatní. Inak by to nebola sloboda, ale privilégium. Nedá sa tešiť zo slobodného pohybu po Európe pre nás, a zakázať ho niekomu, u koho si ho neželáme. To nejde. Kto chce slobodu, musí počítať i s tým, že ju bude musieť strpieť i druhých. Aj ak si ju niektorí podľa jeho videnia nezaslúžia, alebo ju dokonca zneužívajú.

Prieskum Eurobarometra spred roka ukázal, že za najväčšiu výhodu členstva Slovenska v Európskej únii považujeme u nás práve princíp otvorenej Európy. V slobode pohybu videlo až 73 percent opýtaných najväčší prínos. Lenže otvorená Európa je príjemným priestorom nielen pre Európanov. Priťahuje i ľudí, ktorí nemali to šťastie narodiť sa na jej území. Prichádzajú sem ako utečenci pred násilím, biedou, či prosto za lepším životom. Mnohí za príšerných podmienok, ohrození na živote, bez prostriedkov a bez identity. Všetci však vo viere v zasľúbenú zem slobody, ktorá ich nenechá zahynúť.

Kým to bolo pár tisíc ľudí a kým prichádzali normálnou dopravou, ako cudzinci s istou dôstojnosťou, tak sme si to ani nevšímali. Lenže toto sa zmenilo. Predovšetkým okrajové oblasti Európy dnes čelia náporu obrovského množstva utečencov z najrozličnejších častí sveta. Prichádzajú za ľudsky nedôstojných okolností, a i pomery, ktoré v týchto častiach nášho kontinentu ich príchod spôsobuje, sa stávajú neúnosnými. A už nielen pre nich samých, ale i pre tých, čo na týchto miestach doteraz celkom pokojne žili. Princíp otvorenej Európy sa pre nich stáva zrazu balvanom, ktorý ich gniavi.

Je to veľká skúška Európskej únie. A sú iba dve možnosti, ako sa k nej postaviť. Prvou je uzavrieť Európu. To však bude vyžadovať znovu obnoviť hranice a zrušiť slobodu pohybu v Únii. Druhou alternatívou je hľadať pravidlá celoeurópskeho riešenia náporu prisťahovalcov tak, aby sme zachovali Európu otvorenú. Ponechať Európu otvorenú len trochu, pre „nás“, to sa nedá. Tí, čo to populisticky sľubujú, zavádzajú.

Uzavrieť európsky priestor ako celok sa zdá byť technicky najľahšie. Prímorské štáty nevpustia do svojich výsostných vôd cudzie plavidlá a prisťahovalci sa proste utopia. Cynické, ale zdanlivo účinné riešenie. Ponechajme bokom mravnú otázku, že to znamená nechať umrieť stovky tisíc ľudí a že úroveň nenávisti vo svete sa tým zvýši. Pre tých, ktorým to neprekáža však chcem zdôrazniť, že problém sa tým neskončí. Pretože keď je utečencov veľa, bez použitia ozbrojených síl sa nedá zabrániť, aby sa nelegálne plavidlá predsa len nejako na územie prímorských európskych štátov niekde dostali. Takže čoskoro by sa ukázalo, že úplne uzavrieť Európu zvonka sa ani nedá.

A tak bude potrebné obnoviť hranice štátov. Maďarská vláda to už signalizovala. Pred masovou nelegálnou migráciou však nebude stačiť len obnoviť kontroly na hraničných priechodoch. Bude potrebné strážiť i takzvanú zelenú hranicu. A strážiť, znamená aj strieľať po jej narušiteľoch.

Obnoviť a kontrolovať vnútorné hranice v Európskej únii bude vyžadovať nielen kontroly a stráženie, ale i zmenu politík, týkajúcich sa slobodného pohybu po území Únie. Nevystačíme si totiž iba s tým, že my si k nám na Slovensko nepustíme migrantov bez dokladov, alebo s dokladmi zo štátov, ktoré nie sú členskými štátmi Únie. Skôr alebo neskôr budeme musieť začať robiť rozdiely i medzi tými, ktorí budú prichádzať z iných členských štátov, a to už aj s ich dokladmi. Pretože ak Talianom dnes Európa nepomôže, tak tak im napokon nezostane iná možnosť, ako dať talianske doklady všetkým migrantom, čo sa u nich vylodili, a tí sa potom s týmito dokladmi rozutekajú po Európe. A tak budeme musieť obmedziť vstup ľudí s talianskymi dokladmi. Lenže ak to urobíme, potom ani Taliani nebudú voľne púšťať ľudí so slovenskými dokladmi. A povedie to napokon späť k nejakej forme vstupných povolení. Scenár uzavierania Európy je cestou k odstráneniu práve toho, čo sme doteraz považovali za jej najväčšiu výhodu.

Európska únia zostane príťažlivou predovšetkým pre jej vlastných občanov len ak zostane otvorenou. Aby takou zostala, musí dokázať zvládnuť i súčasný nápor prisťahovalcov. A to sa bude dať iba prijímaním celoeurópskych pravidiel, ktoré rozložia ťarchu riešenia tejto veľkej mravnej, ekonomickej, politickej, ale i civilizačnej skúšky na všetky členské štáty. Preto by sme mali vedieť prijať i dohodu o nejakých počtoch prisťahovalcov, ktorých dokážeme uniesť a zvládnuť i u nás, na Slovensku!

Otvorenosť a nebojácnosť i voči cudziemu má v Európe dlhú tradíciu. Už v kolíske demokracie, v antických Aténach pred zhruba dvetisíc päťsto rokmi veľký štátnik Perikles to vyjadril slovami: „Do svojho mesta dovoľujeme vstúpiť komukoľvek a nestáva sa, že by sme niekedy vyháňali cudzincov, aby sme im bránili sa poučiť alebo vidieť niečo, z čoho by mohol mať nepriateľ prospech, keby to nebolo utajené. Lebo viac ako na vojenské prípravy a lesť sa spoliehame na odhodlanosť k činom, ktorá vyrastá v našom srdci…“ (Thukydides: „Dějiny peloponnéské války“, Odeon, Praha 1977, str. 122).

Európa sa stala veľkou a pozoruhodne životaschopnou práve vďaka svojej otvorenosti. Voči ľuďom, národom i myšlienkam. A degenerovala vtedy, a tam, kde sa uzavrela, a myslela si, že tým uchráni to, čo vytvorila práve vďaka otvorenosti. Sme na križovatke týchto dvoch alternatív. Tretia nie je.