V sobotu si pripomenieme dvadsiate ôsme výročie vzniku Kresťanskodemokratického hnutia

OLYMPUS DIGITAL CAMERAUstanovujúci zjazd KDH 17.februára 1990 sa stal udalosťou, priťahujúcou vtedy pozornosť celej našej vlasti. Bola to udalosť politická, ale bolo to viac než len politika. Zaznela ako civilizačné posolstvo.

Nebola to schôdza. Bol to míting. Nadšenie kresťanov z novembrových námestí sa z celého Slovenska sústredilo do kongresovej sály Agrokomplexu v Nitre. Ľudová revolúcia tu akoby fyzicky vstupovala cez nitriansku bránu do štandardnej straníckej politiky. Bolo cítiť, že si ešte chcela uchovať čosi zo svojho prvotnej voľnosti.

Tisíc delegátov z prvých kresťanskodemokratických klubov zažilo udalosť, aká sa už viac nezopakovala. Všetky ostatné zjazdy, snemy, kongresy, ktoré som za uplynulé desaťročia zažil, boli bitkou o nejakú aktuálnu politickú tému. Niekedy o krajine, niekedy o osobách. Vždy sa však dotýkali iba času, v ktorom sa konali. Tento revolučný zjazd však stelesňoval premenu epochy. Jeho súčasťou boli hymnické piesne, verše v podaní herca Gustáva Valacha, a hlavne obrovský pocit slobody. Veď ešte pred dvoma rokmi stačilo malé a tiché verejné modlitebné zhromaždenie neveľkého počtu veriacich na Hviezdoslavovom námestí na to, aby prišlo ozbrojené komando a vodné delá. A tu nastal čas, keď sa zrazu mohlo nahlas zakričať to, za čo sa pred pár mesiacmi zavieralo. A ľudia chceli všetko vyrozprávať. Stačil december, január a zodvihli hlavy. Po desaťročiach mlčania prehovorili. O svojich žiaľoch, túžbach, skúsenostiach, skrátka to všetko, dlho potláčané muselo von.

Dala sa čakať náročná diskusia.

A to sme boli ešte všetci zelenáči. Dohodli sme sa, že prvú časť zjazdu, tú slávnostnú bude viesť Vlado Horváth (prvý ústredný tajomník hnutia), a potom tú pracovnú ja. Obaja sme to robili po prvý krát v živote. Predsedať tisíchlavému zhromaždeniu nie je maličkosť! Navyše pozostávajúcemu z ľudí, ktorí neboli zvyknutí na disciplínu demokratických diskusií. Zažili sme iba trápne schôdze ROH, či SZM, kde bolo všetko dopredu pripravené. A my sme poväčšine, ak nás tam už osud zavial, len tak ticho presedeli v zadnej lavici.

Tu sme zrazu sedeli zoči-voči tisíc ľuďom, ktorí chceli čo najmocnejšie vykričať práve tú svoju skúsenosť, svoj osud a svoju nádej. A podľa možnosti všetci naraz.

Vlado otvoril rokovanie, predstavil signatárov „Výzvy na zakladanie kresťanskodemokratických klubov“ a organizačných tajomníkov. Dnes by sme to nazvali prípravný výbor. Privítal hostí, a po chvíľke ticha za obete komunizmu, prehovoril Ján Čarnogurský. Predstavil hnutie, ktoré sa rodí s ambíciou byť viac než iba politickou stranou.

„Ťažké je dnes na začiatku odhadnúť vzájomný pomer politicky angažovanej a nepolitickej časti hnutia. Nie je to ani treba. Život sám sformuje ich vzájomné vzťahy, a my sa im prispôsobíme. Sľubujeme si od nepolitických združení v našom hnutí, že budú zdrojom myšlienkových a organizačných podnetov pre celé hnutie, ba azda aj jeho svedomím, ak to bude potrebné…“ (Úvodný prejav Jána Čarnogurského na zjazde, Bratislavské listy č.3/1990, 28.2.1990)

Táto pozoruhodná myšlienka unikla širšej pozornosti. Život si však sformoval vzájomné vzťahy oboch častí hnutia tak, že dravá politika vtrhla tak do politickej časti, ako i do tej nepolitickej. Toto sa stalo potom neraz pri podobných pokusoch o „širší záber“ i neskôr. Na škodu veci, podľa mňa.

V Čarnogurského prejave zaznel ešte jeden veľkorysý zámer: „Vznikáme ako široké ľudové hnutie, a takým chceme aj zostať. Nie sme konfesionálnym hnutím a vítame medzi sebou príslušníkov všetkých cirkví, ba aj ľudí bez náboženskej príslušnosti uznávajúcich kresťanské etické hodnoty…“

I tu sa dobrý zámer počiatočných chvíľ nenaplnil. Myšlienku otvorenosti udusila logika klanov. Kristovo heslo „kto nie je proti nám, je s nami“ vystriedala obrátená prax veľkňazov všetkých lóží, v ktorej je protivníkom každý, kto k nám nepatrí. Ale to sme ešte vtedy v Nitre, 17.februára 1990, netušili.

Pokračovali príhovory hostí. Povojnový bard a politický väzeň Ján Kempný, predstavitelia kresťanských strán v zahraničí a pozdravy domácich hostí. Trvalo to neskutočne dlho. Nikto nesplnil požadovaný limit. Osobitne dlho hovorili rozliční poslanci, ktorí prišli zo Západu. Pamätám si, ako som si vtedy pomyslel, že to musí byť hrozné, keď sa človek stane akýmsi poslancom „z povolania“! Ministri musia denne riešiť obrovské množstvo problémov. Je to náročné, ale zasa zaujímavé. Ale iba rečniť a tváriť sa dôležito?

Ja som počas slávnostnej časti sedel pod predsedníckym stolom s Mariánom Mikloškom a spolu sme triedili prihlášky do diskusie. Bolo ich požehnane. Dalo sa čakať, že tu dnes zostaneme do noci.

Marián Mikloško bol bratom katolíckeho aktivistu známeho z disentu Františka Mikloška, neskoršieho predsedu Slovenskej národnej rady. V rodine to mali rozdelené: najstarší brat Jozef, doktor vied, neskôr podpredseda federálnej vlády, bol spolu s Mariánom pri vzniku KDH a Fero bol vo vedení VPN. Marián sa popri svojich známych bratoch vždy predstavoval, že on je ten normálny.

Po obede začala pracovná časť zjazdu. Nikdy som dovtedy nemal príležitosť viesť nejaké väčšie zhromaždenie. Bol to pre mňa krst ohňom. Otvoril som zdanlivo nudný bod: stanovy. Ktosi ich uviedol a ja som sa nevinne opýtal, či je azda niekto, kto chce k nim dačo povedať. A zrazu stovky rúk! No, nič sa nedalo robiť, začal som vyvolávať. A k mikrofónu prichádzali delegáti zo všetkých kútov našej vlasti. Na návrhu nenechali suchého miesta. Ľudia, zvyknutí na to, ako sa bez diskusií schvaľovali vopred pripravené návrhy ticho a jednohlasne, zrazu prešli do druhej krajnosti. Navrhovali zmeny. Niektorí zásadné, iní len aby sa ukázali, ba podaktorým sa nepáčilo iba nejaké to slovíčko. Väčšina rečníkov však iba namietala to, čo bolo napísané. Chceli to inak, ale nevedeli presne ako.

Myslím si, že to bola reakcia na ponižujúce schôdzovanie v socialistických podnikoch. Vtedy bolo všetko vopred pripravené a na rokovaní sa poväčšine nikto neodvážil oponovať. A už vôbec nie niečo navrhovať. Preto teraz ľudia zbavení strachu, pristupovali automaticky ku všetkému, čo sa dopredu pripravilo, s nedôverou. Samozrejme neuvedomovali si, že tisíc ľudí nemôže na kolene napísať konzistentnú prózu. Navyše text, obsahujúci pravidlá pre život veľkého hnutia.

Trvalo to dlho. Tí, čo boli pri rečníckom pulte nikdy nevnímali, že tá ich pripomienka, ktorú práve považujú za zásadnú, už v sále nikoho nezaujíma. Nervozita stúpala. Ľudia očakávali od predsedajúceho nejaký zásah. Predsedajúci však bol neskúsený, a navyše spútaný pravidlami rokovacieho poriadku, ktorý demokraticky umožňoval vystupovať ku každému bodu každému, a to bez časového ohraničenia pre dĺžku vystúpenia.

Pomohol mi však istý unavený delegát. Prišiel k mikrofónu a nič. Len sa knísal. Bolo to jasné: bol opitý. Trvalo to už dlho a niektorí z toho tisíca delegátov si “cvakli”.  Nervozita v sále prekročila kritickú hranicu. Bolo treba konať.

„Už nevládzeme,“ povedal som, využijúc situáciu, „kto je za ukončenie rozpravy?“ Zdvihlo sa takmer tisíc rúk. „Je to evidentná väčšina. Hlas ľudu, hlas Boží! Uzatváram diskusiu.“

Od tej chvíle už šlo všetko ako po masle. Stanovy sme odhlasovali v navrhovanom znení. Po ich schválení sála vstala a dlho, dlho tlieskala.

„Týmto vzniklo Kresťanskodemokratické hnutie.“ konštatoval Ján Čarnogurský. O niekoľko minút neskôr bol zvolený za jeho predsedu. Jeho kandidatúra bola jasná, nikto ani na chvíľu nezapochyboval, že by mal KDH do jeho prvého obdobia po revolúcii, do prvých slobodných volieb, viesť niekto iný. Bol to logické pokračovanie vodcu kresťanského disentu v nových podmienkach.

I všeobecná diskusia už prebiehala hladko a svižne. Pravda, čo do obsahu priniesla i celkom zaujímavé a polemické príspevky. Osobitne predstavitelia zahraničných Slovákov veľmi nástojčivo nastolili tému samostatnosti Slovenska. Myslím si, že to bolo po prvý krát od revolúcie. Na prípravných mítingoch sme všetci vychádzali z kresťanského univerzalizmu, a táto téma na nich nezaznela. Ustanovujúci zjazd ju otvoril, a toto posolstvo zaznelo do celého Československa.

Druhou silnou témou bola túžba po otvorenosti. Anton Srholec na ňu po zjazde spomínal takto: „O budúcnosti a poslaní KDH múdro povedal kňaz (evanjelický a.v.) z Petržalky. Čo sa za celé stáročia nepodarilo ekumenickému hnutiu vo všetkých cirkvách, veríme, že sa podarí nám – zjednotiť veriacich ľudí zo všetkých cirkví a pôjdu s nami aj neveriaci, alebo pochybujúci a hľadajúci, aby sme vybudovali lepší svet pre nás a pre budúce generácie.“ (Anton Srholec: „Nitrianske reminiscencie“, Bratislavské listy č.3/1990, 28.2.1990) To bol mocný gejzír nádeje!

Najčastejšie však delegáti rozprávali o utrpení. Museli to konečne niekde povedať! Celé tie desaťročia neslobody, útlaku a výsmechu. O tom bolo treba hovoriť! Každý mal svoju skúsenosť. Zazneli ťažké spomienky na žaláre, na tých, čo sa nedožili. Ale hovorilo sa aj o oveľa menej dramatických, a dnes by sme povedali omnoho „sofistikovanejších“ metódach, ktorými komunistický režim gniavil každodenný život i našich jednoduchých občanov. Možno konštatovať, že tento zjazd bol akýmsi zavŕšením tragickej epochy ľudí, ktorí sa na Slovensku otvorene, alebo aj potichu hlásili k viere.

Pretože 17.februára 1990 to ešte naozaj bolo zhromaždenie reprezentujúce asi väčšinu kresťanov v našej vlasti. Bohužiaľ prvé, a nadlho asi posledné.

Ustanovujúci zjazd vytvoril zo spontánneho ľudového hnutia kresťanov inštitúciu. Toto je vždy ťažký prechod a obvykle sa to nepodarí bez strát. Pretože spontánnosť znamená i širokú škálu predstáv a očakávaní. Politická strana však napokon musí prezentovať konkrétnu politickú vôľu. Musí sa neraz rozhodovať i veľmi bolestne. Nemôže ulahodiť každému.

Toto je jedným z nervových bodov demokratického politického systému. Aby mali demokratické inštitúcie podporu ľudí, aby čerpali silu z hlbín národných záujmov, musí podnecovať život spontánnych ľudových hnutí. Takéto hnutia môžu prežívať iba v prostredí hlbokého zmyslu pre slobodu. Pre úctu voči každému názoru. I tomu, ktorý je v menšine. Preto sa politické strany dostávajú voči ľudovým silám, ktoré ich utvorili, často do napätia. Nemôžu vyhovieť každému. Naopak, majú pocit, že ich iné názory oslabujú. A preto tých, čo majú na tú-ktorú otázku iný názor, postupne vytláčajú. A spontánne hnutia tým postupne strácajú životnú silu, odumierajú a premieňajú sa na štandardné politické strany. A strany tú životnú silu, vychádzajúcu z ľudu, potom často nahrádzajú materiálnymi požitkami. Uplácajú svojich členov tým, že im ponúkajú funkcie (ak sú disciplinovaní) a svojich voličov tak, že im sľubujú zvýšenie ich životnej úrovne – mysliac tým samozrejme ich materiálne potreby. Marx, ako vyšitý!

Vývoj od roku 1990 ukázal, že politické strany majú vlastne iba dve možnosti. Buď budú postupne vytvárať klany, v ktorých sa ich členovia budú vzájomne podporovať a takto môžu načas prežívať. Tí, čo predstavujú menšinové názory budú musieť byť ticho, alebo odísť. Je to síce životaschopné, ale krajine takéto klany vo chvíľach, keď treba odvahu a vrúcnosť, nepomôžu. Okrem toho, drvivá väčšina ľudí stráca vieru v to, že verejný život môže byť aj niečím krajším než ruvačkou o konkrétne záujmy, konkrétnych ľudí. Navyše, hoci v demokratických podmienkach, zasa tu narážajú na nové, oveľa rafinovanejšie formy neslobody. Dnes síce už za presvedčenie nikoho nezavrú. Ale dohody klanov ho prevalcujú, ak im nevyhovie. Alebo ho zamestnávateľ prepustí, ak si dovolí povedať svoj názor. Lebo i mocní argumentujú, že majú svoju slobodu. A sloboda mocných je iná ako sloboda slabých. Môžu si ľudia zamilovať takúto demokraciu? Má takáto demokracia perspektívu i dlhodobo? Sotva.

Druhou možnosťou je chrániť priestor i pre tých, čo sú v menšine. Nie izolovať, či vytláčať, ale dokázať prejaviť úctu i voči tomu, kto to vidí inak. Usilovať sa o dohodu všade tam kde sa to len trochu dá. Ak už ale treba rozhodnúť hlasovaním, a niekedy sa inak nedá, tak i tomu, kto bol neúspešný, nechať priestor. Toto môže umožniť prežiť i spontánnym hnutiam.

Uviesť do života našej vlasti takéto spontánne hnutie sa pokúsili kresťanskí demokrati pred dvadsiatimi ôsmymi rokmi. Bol to odvážny pokus. Dnes sa nám môže zdať, že z neho zostalo iba torzo. Ale grunt, podľa mňa, stále žije. A stojí za to vrátiť sa k jeho koreňom!