To, čo si pripomíname ako Slovenské národné povstanie, to malo byť inteligentnou vojenskou akciou, ktorá mala otvoriť dvere spojeneckým vojskám. Mala začať inak a inokedy, mala byť podriadená jednotnému vojensko-politickému riadeniu, a hlavne, všetkým silám, ktoré sa na tejto riskantnej akcii dohodli, malo ísť o to isté. O slobodu. O porážku fašizmu. Lenže jedna zo strán, ktorá sa na tejto dohode podieľala, sa rozhodla využiť ju predovšetkým pre seba. Česť a sláva všetkým bojovníkom, ktorí položili svoje životy za to, aby sme mohli vo svojej vlasti dôstojne žiť. Ale nezabudnime ani to, že mnohí z nich azda mohli zostať nažive, keby komunisti i v takej chvíli neboli hrali predovšetkým na seba. A to za každú cenu. A nezabudnime ani na stovky statočných bojovníkov, ktorí to prežili, ale nehodili sa komunistom potom do ich dezinterpretácie Povstania, pretože si zásluhy zaň chceli privlastniť, a tak ich roky po vojne diskreditovali, prenasledovali, žalárovali a niektorých dokonca popravili. Slovenské národné povstanie je jednou z mála veľkých kapitol našich moderných dejín. Je o hrdinstve, ale aj o cynickej hre s osudmi ľudí. Preto je aj poučením: pozor na dohody s ľuďmi, čo chcú všetku moc! Niekedy si dohody aj s nimi život vynúti, ale neverme im. Toto je, priatelia, veľmi aktuálny odkaz SNP i do dnešných dní.