Vo veľkých zápasoch môže uspieť len veľkorysá politika

WP_20150529_14_03_17_ProKeď sme v roku 2000 zakladali SDKÚ, chceli sme vytvoriť veľkú politickú domovinu, v ktorej sa zídu kresťanskí demokrati s konzervatívne i s liberálne zmýšľajúcimi ľuďmi, a takto spoločne budú spôsobilí spolupracovať vo veľkom zápase o charakter Slovenska a o miesto našej vlasti v Európe a vo svete. Fico a mnohí dnešní kritici môžu toto obdobie našich moderných dejín spochybňovať, obviňovať a azda i kriminalizovať jeho dejateľov, ale faktom zostáva, že i títo kritici si pri tom dodnes užívajú výhody slobodného a demokratického usporiadania vo vnútri štátu a plnej účasti Slovenska v hlavnom prúde západnej politiky. To nám nepadlo z neba! Je to výsledkom veľkorysej politiky, čo sa dokázala povzniesť nad malé záujmy skupiniek a jednotlivcov, a povýšila hlavný zápas nad spory druhoradého a treťoradého rangu. Kým bola SDKÚ schopná robiť takúto veľkorysú politiku, bola štátotvornou stranou. Postupne však začala uprednostňovať kupčenie s drobnými záujmami a prepadla straníckemu sebectvu. Malicherná politika však nemôže nikoho nadchnúť. Nebola náhoda, že z SDKÚ postupne poodchádzali všetci jej zakladatelia. Hlavne však stratila voličov. Súčasná deštrukcia tejto kedysi tak významnej strany je dôsledkom malej a do seba zahľadenej politiky. A je varovaním pre všetkých, komu ide o viac. SDKÚ tak poskytuje svojmu národu poslednú užitočnú službu: veľmi názorne predvádza, kam vedie stranícka malichernosť.

Táto malichernosť je prejavom skupín a  jednotlivcov, ktorí vidia len svoje vlastné záujmy a sú nimi tak uchvátení, že strácajú schopnosť rozlišovať medzi najvyššími prioritami a potrebami súčasného sveta či Slovenska, a vlastnými ambíciami. Nesú sa obvykle na vlne bezhlavej kritiky všetkého okrem seba. Na negativizme, v ktorom už nikto nedokáže rozlíšiť, kto má kedy naozaj pravdu.

Malé politické dušičky si azda myslia, že keď vypália na svojich súperov, či rivalov najťažšie kalibre, tak zaujmú voličov, odstrašia ich od kritizovaných protivníkov a pritiahnu k sebe. Skúsenosť nás však učí, že to tak nie je. Vlna kritiky napokon zmetie všetkých. Ľudia strácajú dôveru voči komukoľvek a čomukoľvek. Takáto, prepytujem „politika“, stráca akúkoľvek silu a mení sa na ruvačku primitívnych ambícií. Hlavne však nedokáže vyriešiť žiaden skutočný problém spoločnosti. Toto sa deje medzi protagonistami štandardnej politiky a aktivistami takzvanej nepolitickej politiky, takýto zničujúci zápas vedú medzi sebou i štandardné politické strany navzájom, a napokon, takýto samovražedný boj sa vedie i vo vnútri politických strán.

Môj obľúbený filozof píše, že „…malá myšlienka je ako pleseň: plazí sa a krčí, a nikde nechce byť – až celé telo spuchne a objavia sa na ňom pľuzgiere drobnej plesne.“ (Friedrich Nietzche: „Tak pravil Zarathustra“, Nakladatelství VOTRUBA, Olomouc 1992, str. 72) Malicherná ruvačka každého proti každému, neschopnosť rozlíšiť skutočné nebezpečenstvo od politickej špiny, ktorú po sebe hádžu drobní politickí krikľúni, len aby zaujali médiá a verejnosť, viedli už mnohokrát v minulosti k deštrukcii celého demokratického politického usporiadania, a vo svojich dlhodobých dôsledkoch i ku krvavým vojnám a gulagom. Nie je to hra!

Deštrukcia SDKÚ je prvým viditeľným dôsledkom politiky, ktorú celkom rozvrátilo malé myslenie.

Ale ani obrázok celkovej súčasnej slovenskej politickej scény však nie je veľmi povzbudivý. Na jednej strane „kvázi“ ľavicový monolit, ktorý sa už od svojho vzniku vezie na vlne takejto malichernej kritiky, a pritom pokrytecky ťaží z toho, čo sa urodilo práve v časoch, ktoré spochybňuje. Na strane druhej je tu svorka opozičných skupín a skupiniek chrliacich oheň a síru na vládu, a keď sa im to hodí, tak i vzájomne na seba. Dá sa v tomto ešte dúfať v ozdravenie?

Verím, že to sa dá vždy. A osobitnú úlohu v tom môže zohrať Kresťanskodemokratické hnutie. Spomedzi všetkých strán na Slovensku, iba ono je viac než len spoločenstvom ambicióznych politických poručíkov, ale má i veľké zázemie členov a voličov, ktorí niečomu naozaj ešte veria. Aby však túto úlohu kresťanskí demokrati naplnili, to vyžaduje cieľavedomé úsilie o veľkorysú politiku.

Veľkorysá politika je predovšetkým konštruktívna. Prichádza s víziou, pre ktorú sa usiluje získať priazeň ľudí. Jej tvorcovia by mali k jej napĺňaniu pozývať každého, pretože vytvoriť veľké dielo je vždy spoločnou úlohou. Veľkorysá politika vyžaduje úctu i k súperovi. Takáto úcta je napokon i veľmi praktickou investíciou do budúcnosti. Pretože politika je živý dej a dnešní súperi môžu byť raz veľmi potrebnými spojencami.

Od kresťanských demokratov to vyžaduje prekonať našu tradičnú uzavretosť, v ktorej sa zaujímame predovšetkým len o„svojich“ ľudí a o„svoje“ témy. Ak sa sústredíme na hlavný politický zápas, ak dokážeme ponúknuť reálnu spoluprácu i tým, s ktorými sme sa niekedy nepohodli, ak nebudeme vnucovať témy, ktoré síce považujeme za dôležité pre nás, ale ktoré veľká časť demokratických voličov nevníma ako zásadné, tak sa môžeme stať rozhodujúcou štátotvornou silou.

A ak sme jediní, čo to v tejto chvíli môžeme, je to nielen naša príležitosť, ale aj povinnosť. Lebo iba veľkorysá politika pomôže Slovensku obstáť v ťažkých zápasoch, ktoré nás čakajú.