Čeliť vojne v demokracii je dosť ťažké. Chceme svojim voličov vysvetliť, čo všetko zamýšľame urobiť, čo musíme urobiť, čo nechceme urobiť, a navyše pri tom vedieme zápas o hlasy s tými, ktorí z tej situácie chcú vyťažiť. Ak je protivník diktátor, tak mu takto všetko vopred prezradíme a on to robiť nemusí. Vie, čo urobíme, keď vypne plyn, vie, kedy ho asi vypneme my, ak nás nechá, vie, kde máme rakety, vie, čo Ukrajincom posielame, a i čo im nechceme poslať, skrátka má pre svoje vojensko-politické plánovanie všetko, ako na tanieri. My toho síce vieme tiež pomerne dosť zo satelitných záberov, z odposluchov, z vojnového spravodajstva, ale o skutočných zámeroch protivníka nevieme nič. Iba to, že klame, až sa hory zelenajú. Myslím si, že by sme sa z toho mali poučiť! Nie klamať, ale učiť sa disciplíne slova. Už som tu raz spomínal niekdajšieho, inteligentného, rakúskeho kancelára Bruna Kreiského, ktorý niekedy v 70. rokoch minulého storočia, po jednej spackanej akcii spojencov, poznamenal, že “…sú veci, ktoré demokratický politik musí robiť, ale o nich nehovorí”. Dámy a páni, skúsme trochu porozmýšľať, ktoré to sú! Skutočné zápasy vyhráva intelekt a disciplína.