Dámy a páni, vzácni hosia,
Václav Havel vo svojom známom liste generálnemu tajomníkovi ÚV KSČ Gustávovi Husákovi v apríli 1975 písal o generácii našich národov, ktoré v období normalizácie žili zdanlivo pokojnejšie a spokojnejšie, ako bezprostredne po tom, čo komunisti po druhej svetovej vojne uchvátili všetku moc. „Ak sa človek,“ píše vtedajší disident a neskôr náš prezident, „denne s vážnou tvárou podriaďuje neschopnému nadriadenému, ak denne s vážnou tvárou absolvuje rituály, ktoré sú mu v skutočnosti na smiech, ak bez zdráhania píše do dotazníkov opak toho, čo si myslí a je ochotný verejne sa zriekať sám seba, ak bez ťažkostí predstiera sympatiu alebo dokonca lásku tam, kde pociťuje v skutočnosti ľahostajnosť alebo odpor, neznamená to, že v ňom nadobro vyschol jeden zo základných ľudských citov: totiž cit pre to, že je to ponižujúce.“ Havel ďalej píše, že i keď o tom nikto verejne nehovoril, predsa ľudia veľmi presne cítili, akú daň platili za to, že navonok žili pokojne: bolo to trvalé ponižovanie ich ľudskej dôstojnosti. „O čo menej sa pri tom tomuto poníženiu bránia…o to hlbšie sa zapisuje do ich citovej pamäti…“ napísal.
Milí priatelia,
toto celonárodné, ponižujúce divadlo, ktoré sme akoby sami pred sebou hrali, sa naozaj veľmi hlboko vrylo do našej skúsenosti. Citlivý dramatik to vystihol veľmi presne, a to už v prvých rokoch onoho obdobia, ktoré eufemisticky nazývali normalizáciu. Len pár rokov po tom, ako k nám prišli sovietske tanky. Prečo sme toto divadlo vlastne hrali? Naši komunisti toho mali na rováši veľa, ale z toho, aby nútili naše národy hrať takéto nedôstojné teátro, oni predsa nič nemohli mať. Prečo sme teda toto divadlo teda hrali? Jednoducho preto, lebo tie ruské tanky tu proste boli. V pozadí za všetkým, o čom sa rozhodovalo v Prahe, či Bratislave, boli okupačné vojská. Len sme sa všetci tvárili, že rozhodujeme my. V skutočnosti sme to robili tak, aby tí, ktorí ich sem poslali, boli spokojní. Keď ruský imperiálny vodca Brežnev otvorene hovoril o doktríne obmedzenej suverenity pre štáty, ktoré si podmanili, tak i to bol v skutočnosti lživý eufemizmus. Tie drobné čriepky zvrchovaného rozhodovania o našom živote sme vlastne iba predstierali.
Preto na deň, keď pred tridsiatimi dvoma rokmi odtiaľto odišiel posledný okupačný kontingent, nikdy nezabudnime! Tridsať dva rokov sa odvtedy usilujeme prekonávať dedičstvo onoho ponižujúceho obdobia. A aj dnes, keď Kremeľ rukou kradmou znovu siaha po tom, čo mu nepatrí, vidíme okolo seba mentálnych pohrobkov onoho nesvojprávneho času. Nepripustime, aby tu zaviedli novú normalizáciu! Už sme hádam o trochu ďalej, sebavedomejší a už nikdy nechceme hrať pred svetom i pred sebou ono ponižujúce divadlo! Ďakujem Bohu, ľuďom, ktorí s obrovským nasadením a i osobným rizikom, bojovali za to, aby pred tými tridsiatimi dvoma rokmi ten deň nastal, osobitne tebe Michal, i vám pán generál, vtedajšej revolučnej politickej garnitúre, našim dnešným západným spojencom, a aj osvietenému ruskému vodcovi Michailovi Gorbačovovi. Ďakujem za nadobudnutie skutočnej suverenity. Už nikdy si ju nenechajme odňať!