Záchranný plán pre Európu

dav

Vystúpenie na seminári Kresťanskodemokratickej akadémie KREDIT 14.1.2019

S čím by mala pred voličov prísť politická formácia, ktorej hlavným zámerom je udržať Slovensko ako súčasť západnej civilizácie? Lebo práve toto je v súčasnej dobe rozhodujúcou otázkou. Pre nás i pre generáciu našich detí. Pretože je to tu zasa. Tak ako sme sa po druhej svetovej vojne zlým politickým manévrovaním a ľahostajnosťou Západu, ocitli na neslobodnej strane Železnej opony, tridsať rokov po jej páde, nám to v inej podobe, hrozí znova.

Zdanlivo sme na tom teraz lepšie. Západ dnes už nie je iba kultúrno-civilizačnou sférou. Vytvoril si politické, bezpečnostné a ekonomické štruktúry a Slovensko je ich súčasťou. V bezpečnostných otázkach sa spoliehame na odstrašujúcu silu mohutnej organizácie Severoatlantickej zmluvy a v politickej i v ekonomickej sfére sme plnoprávnym členským štátom západoeurópskej integrácie Európskej únie. Ba na rozdiel od niektorých iných členov, Slovensko je i súčasťou eurozóny.

Ibaže politika je dynamická ľudská činnosť. Spoliehať sa na ochranu štruktúr, zmlúv, právnych noriem, či obranných línií, je pohodlné, ale v krízových situáciách sa spravidla končí neúspechom. Pre malý národ často s tragickými dôsledkami.

Iba malé dieťa nevidí, že i to, v čom sme pred dvadsiatimi rokmi videli symboly nášho vstupu do slobodného sveta, to, na čo sme sa spoliehali, že bude garantovať slobodné, prosperujúce a bezpečné Slovensko, presne to sa v súčasnosti zmieta v nových zápasoch, ktoré prináša súčasný svet.

Američania si zvolili prezidenta, ktorý spochybňuje samotnú podstatu a dlhoročné politické zámery USA pokiaľ ide i ich skutočné obranné záväzky vyplývajúce zo Severoatlantickej zmluvy. Prezident Donald Trump vo svojich tweetoch, vystúpeniach a vo svojom konaní tu nie je ani trochu konzistentný a vypočítateľný. Isté je jedno: to, čo desaťročia bolo nespochybniteľne stabilnou odstrašujúcou silou, ktorá úspešne zabránila akémukoľvek potenciálnemu agresorovi siahnuť na ktorýkoľvek členský štát NATO, dnes už tak jasné nie je. Aj Kurdi v Sýrii sa spoliehali na americké ozbrojené sily. Stačil jeden tweet a všetko je inak. Nerád to konštatujem, ale naše členstvo v NATO už nie je garanciou našej bezpečnosti, na ktorú by sme sa mohli v plnej miere spoľahnúť.

Na rozdiel od USA, kde sa dramaticky zmenila politická vôľa, veľká časť Európy, ktorá je politicky a ekonomicky organizovaná v prevažne konfederatívnej štruktúre Európskej únie, svoju ambíciu zastrešovať potreby nášho kontinentu, chvála Bohu, nestratila. Akási fundamentálna politická vôľa udržať európsku integráciu, myslím, stále jestvuje, a to nielen v Bruseli, ale vo vládach drvivej väčšiny členských štátov. A nielen vo vládach, myslím si, že si to viac-menej želajú aj stovky miliónov ich občanov. A navyše, stále jestvuje silná vôľa viacerých európskych štátov, ktoré ešte nie sú členskými štátmi Európskej únie, do nej vstúpiť. Na tento bazálny predpoklad udržateľnosti Únie by sme pri všetkých jej problémoch nemali zabúdať, a mali by sme sa usilovať ho naopak kriesiť, podporovať a rozvíjať. Je totiž základný.

Napriek tomu sa však aj Európska únia zmieta v dramatických problémoch. A tieto problémy sa často neriešia včas, systémovo a niekedy ani demokraticky. To vyvoláva odpor a podporuje formovanie protieurópskej politiky. V globalizovanom a meniacom sa svete tento trend samozrejme podporujú všetci veľkí hráči, ktorí si pochopiteľne neželajú, aby sa z Európskej únie stával čoraz mocnejší rival. Donedávna to bolo hlavne Rusko, a spoza neho i rastúca globálna veľmoc Ďalekého východu Čína, ale po zvolení Donalda Trumpa, sa do tejto partie posúvajú aj USA. Treba si uvedomiť, že nie celkom nelogicky. A neutešovať sa, že stačí vydržať ešte dva roky, a možno bude zvolený prezident s priaznivejším postojom voči Európe. Áno, bolo by to fajn. Bolo by tiež skvelé, keby sme sa raz dohodli i s Ruskom a i s Čínou. Ale teraz je treba realisticky vidieť to, čo vo svete naozaj je.

Treba ešte povedať, že Európska únia, napriek všetkým problémom a spochybňovaniu, stále funguje. A bude fungovať aj naďalej. Je to dnes už taký kolos, že ani zvolenie takzvaných euroskeptických strán v ďalších členských štátoch, nedokáže zastaviť mnoho procesov, ktoré už prebiehajú. Sú to všade populisti, a nemôžu si dovoliť ohroziť životnú úroveň svojich voličov tak, že by došlo k deštrukcii, ktorej následky by sa nedali zvládnuť. Niečo také, ako je zánik Únie, to bezprostredne zrejme nehrozí.

Ale štruktúry, jemné pradivo mocenských silokriviek, účasť na benefitoch integrácie, vnútorná podoba, to všetko sa však môže pod vplyvom okolností, politických rozhodnutí, volebných výsledkov a i pôsobenia informačnej vojny, zmeniť. Nemám pochýb, že západná civilizácia dramatické zmeny v súčasnom svete prežije. Koľko ráz za tie tisícročia sa už zdanlivo otriasali samotné jej základy? Ale napokon vždy sa jej neobyčajná životaschopnosť a schopnosť tvoriť, presadili tak, že z kríz vyšla mocnejšia a vplyvnejšia. Ale iná.

A presne to je naše riziko. Tak ako vyšla z krízy a svetovej vojny po roku 1945 bez nás, môžeme sa i v tejto epoche ocitnúť na periférii. Ba i celkom mimo.

Preto sa nás všetko to, čo Európsku úniu ohrozuje, oslabuje a rozkladá, bytostne týka. A preto program politickej formácie, ktorej základným zámerom je udržať našu vlasť v tomto spoločenstve, musí aktívne čeliť krízam, na ktoré zatiaľ Únia nenašla adekvátnu odpoveď. Myslím si, že sú štyri. Prvou je kríza eurozóny a s ňou súvisiace mechanizmy rozhodovania. Ide vlastne o to, či je EÚ konfederatívnym združením štátov, z ktorých má každý nohu medzi dverami, alebo sa stane skutočnou mocnosťou, federatívnou úniou, s presne vymedzeným rozdelením pôsobností a skutočným rešpektovaním princípu subsidiarity. Druhou, a emocionálne najcitlivejšou krízou je migračná kríza. Neutešujme sa, že jej intenzita má klesajúcu tendenciu a u nás utečencov prakticky nemáme. Táto kríza bude pokračovať a je pre globalizovaný svet charakteristickým znakom našich čias. Treťou kritickou oblasťou je slabosť Únie pri obrane svojho slobodného a demokratického zriadenia, ktoré tvorí jej identitu. To sa v niektorých členských štátoch beztrestne deje a tak sa Európska únia sama spochybňuje v tom, v čom je pre ľudí po celom svete tak príťažlivá. A napokon štvrtá kritická oblasť je obrana a bezpečnosť. To som už spomínal. Jadrom obranného konceptu Európskej únie celé desaťročia bola Severoatlantická zmluva. Lenže to tak naveky nemôže zostať. Nielen preto, lebo USA sa pod Trumpovým vedením stávajú i v tejto otázke nespoľahlivými, ale i preto, lebo sedemdesiat rokov stará zmluva už nemôže pokrývať všetky bezpečnostné riziká, ktoré Európe v dnešnom svete hrozia.

Členské štáty Európskej únie ako i jej koordinačné bruselské centrum v týchto kritických témach samozrejme neboli nečinné. Reagovali, v mnohých prípadoch i veľmi efektívne. Ale bez toho, aby dokázali presvedčiť občanov členských štátov o tom, že situácia sa im nevymkla z rúk. To, čo naozaj chýba, je realistická vízia a dlhodobá stratégia, ako tieto kritické situácie zvládnuť. Presne tu je potrebné, aby proeurópske sily, a teda i tá, ktorá by sa mala sformovať na Slovensku, hľadali odpoveď.

Preto poďme po poriadku!

Už v októbri sme si po našom prvom seminári k európskej politike odhlasovali tézu, že podporujeme zavedenie federatívnych prvkov v presne uvedených veciach v oblasti zahraničnej, obrannej, bezpečnostnej a finančnej politiky Európskej únie.

Najskôr si povedzme čo to vlastne znamená. Pre akékoľvek spoločenstvo, ktoré je zložené z iných, menších spoločenstiev, princíp federácie znamená zavedenie poriadku. Teda presné rozdelenie agendy, o ktorej bude rozhodovať zložené spoločenstvo a agendy, ktorá bude patriť do pôsobnosti spoločenstiev, ktoré toto zložené spoločenstvo vytvárajú. Všimnime si, že v akýchkoľvek hybridných zoskupeniach to neplatí. A zatiaľ to v zásade neplatí ani v Európskej únii. Nejestvuje nič, čo by členským štátom mohol vnútiť Brusel, aspoň pokiaľ ide o zmluvno-právny stav únie, bez toho, aby s tým súhlasili aj členské štáty. Napríklad prostredníctvom svojich zástupcov v Európskej rade. Na druhej strane množstvo rozličných regulácií, ktoré ani zástupcovia členských štátov nie sú schopní ustriehnuť, v mene unifikácie, štandardizácie a kadečoho iného zasahuje do najrozličnejších právnych vzťahov členských štátov prakticky bez jasného rozdelenia pôsobností. Ešte výraznejšie to platí pre rozhodovanie európskej súdnej moci.

Výsledok je chaotický. Otravuje členské štáty, lebo sa ich občanom často celkom oprávnene zdá, že im Brusel zasahuje do vecí, ktoré si chceme, a môžeme lepšie spravovať doma – na jednej strane. Na druhej, azda oveľa závažnejšej, sme zasa svedkami bezmocnosti Únie riešiť závažné problémy, ktoré sa na národnej úrovni zvládnuť ani nedajú. A to väčšinou preto, lebo sa o spôsobe riešenia nedokážu dohodnúť všetky členské štáty. Výsledok je potom tristný. Buď sa problém rieši pomaly a málo účinne, alebo sa vyrieši nedemokraticky. Mocensky. V oboch prípadoch to má potom veľmi zlý politický dopad na európskych občanov. Mnohí prestávajú Únii dôverovať, a stávajú sa ľahkou korisťou miestnej i zahraničnej propagandy spochybňujúcej a rozkladajúcej morálnu základňu Európskej únie.

Myslím, že zatiaľ najdramatickejším príkladom bola grécka kríza. Pred štyrmi rokmi vyhrala voľby v kolíske demokracie radikálna politická formácia SYRIZA. Jedným z ťažiskových bodov jej volebného programu bolo, že zadlžené Grécko vystúpi z eurozóny a neprijme ozdravné opatrenia, ktoré požadovali európske finančné inštitúcie. Argumentovali tým, že tieto ozdravné opatrenia prakticky utlmia ekonomický život, dramaticky znížia životnú úroveň obyvateľov, a preto sa napokon finančná situácia štátu nebude schopná zlepšovať. Treba povedať, že aj asi najsilnejší a odborne najlepšie kvalifikovaný nemecký minister financií Wolfgang Schäuble v rozhovoroch s gréckym kolegom, údajne uznal, že asi jedinou, i keď bolestnou cestou, ktorá by zodpovedala zákonitostiam ekonomického života, je vystúpenie zadlženého štátu z eurozóny. A následná dramatická devalvácia vlastnej meny. Až na tomto základe bolo možné začať ozdravovať budúce hospodársko-finančné vzťahy s Úniou. Európska komisia, ale predovšetkým nemecká kancelárka, však uprednostnili politické hľadisko pred zákonitosťami ekonomického života. Nám na tom padla vláda. Paradoxne však vláda v Grécku prežila, SYRIZA tam vládne dodnes, hoci ťažiskový bod svojej politickej agendy nedodržali. Grécku sa zdanlivo dýcha lepšie, lebo dostalo ďalšie pôžičky. Eurozóna to prežila bezo zmeny, a za helénske dlhy, ktoré sú dnes väčšie, ako boli pred štyrmi rokmi, nesú záruku občania všetkých členských štátov, vrátane tých, v ktorých je životná úroveň nižšia ako v Grécku.

Priatelia, aký to môže mať iný politický dopad, ako nedôveru voči politike Únie? Gréci volili vystúpenie z eurozóny, a euro im zostalo. Opatrenia, ktoré im vnútili finančné inštitúcie museli prijať aj s dopadmi na ich životnú úroveň. Aby sa hospodársky život nezastavil, museli prijať ďalšiu pôžičku. A tak je Grécko zadlženejšie ako pred štyrmi rokmi. Má takáto krátkozraká ochrana eurozóny zmysel?

Už na vysokej škole sme sa učili, že menová politika súvisí s finančnou a hospodárskou politikou tak, že nie je možné, aby zdravá mena mohla dlhodobo znášať dramatické odlišnosti v základných politikách ovplyvňujúcich hlavné proporcie finančného hospodárenia štátu. Ani v Československu nebolo možné, aby chodili v Čechách ľudia do dôchodku inokedy, ako na Slovensku, a pritom mať tú istú korunu. Aby bol v západnej časti štátu iný daňový systém ako vo východnej. Niektoré veci sa museli určiť rovnako pre celú menovú zónu. A tak to v dlhšej časovej perspektíve bude musieť byť aj v menovej zóne Európskej únie.

Myslím si, že federatívne usporiadanie bude potrebné prednostne zaviesť tu. Ale dobrovoľne. Štátom, ktoré sa budú obávať, že to neunesú, bude potrebné umožniť, aby čestne a bez politického vydierania opustili eurozónu. Potom budú môcť hospodáriť za svoje a po svojom. Pravda s rizikom malého a odkázanosťou na obrovskú gravitačnú silu veľkých mien, vrátane eura. Pravdepodobne preto budú musieť začať nepopulárnou devalváciou. Ak to neurobia, nebudú schopní nič vyviesť a predať a bude to ruinovať ich výrobcov. Ak to urobia, budú ich občania za všetko platiť viac. Taká je ekonomická logika.

Preto by sa federatívne jadro Európskej únie malo zrodiť v jej eurozóne. Myslím si, že k tomu dôjde z logiky veci. Slovensko má zatiaľ jedinečnú príležitosť udržať sa v tejto exkluzívnej oblasti európskej integrácie. A malo by tento vývoj podporovať.

Z európskeho federalizmu budú ťažiť veľkí i malí. Ani najväčšie európske štáty ako Nemecko a Francúzsko sa totiž nemôžu rovnať veľkým globálnym hráčom súčasného sveta. Potrebujú väčšiu mocnosť, a tou by federalizovaná Európska únia bola. Pre malé národné štáty však federácia znamená ochranu toho, čo si vo svojej pôsobnosti ponechajú a účasť na tom, čo bude federálne, teda spoločné. Na zmluvnom základe, lebo podstatou federácie je vlastne dohoda. Latinské slovo foedus je zmluva, kontrakt. Európsky federalizmus by skoncoval s nejasným bačovaním medzi tým, o čom sa rozhoduje v Bruseli, či vo Frankfurte a o čom v Bratislave, Berlíne, Paríži a v ostatných štátoch budúcej federálnej zóny únie.

Asi sa bude dať zostať i v Európskej únii, a zároveň nepatriť do jej federalizovanej zóny. Zostanú tam nárazníkové štáty únie. Ich význam bude upadať úmerne ich politickej, ekonomickej a vojenskej sile. Nechcem ani naznačovať, ako by na tom bolo päťmiliónové Slovensko s rozpočtom ako niektoré z bohatších veľkomiest a našou takmer zabudnutou armádou.

Európsky federalizmus by preto mal byť jednou z hlavných priorít programu politickej formácie, ktorej pôjde o udržanie Slovenskej republiky vo sfére západnej civilizácie.

 

Nové ohrozenia vyžadujú aj nové odpovede. Už pred piatimi rokmi som kandidoval do Európskeho parlamentu s programom Európskeho obranného paktu. Ak vtedy pre nové systémové záruky bezpečnosti už existovalo viacero vážnych dôvodov, dnes je ich oveľa viac. Už som spomínal riziká, ktoré predstavuje pre bezpečnosť európskych štátov NATO súčasný prezident v Bielom dome a jeho vízia „America First“. Okrem toho jestvuje celý rad vážnych nevojenských ohrození, ktoré Severoatlantická zmluva nepokrýva a účinný zápas s nimi vyžaduje nadnárodný prístup.

K tomu nie je nutne potrebná samostatne operujúca európska armáda, ako to niektorí navrhujú. Postačí nová spojenecká zmluva medzi štátmi Európskej únie, avšak novo a širšie koncipovaná, ako bola tá Washingtonská. Zahŕňajúca i európsku spravodajskú službu a európsku vyšetrovaciu sieť. A presné pravidlá, kedy budú členské štáty povinné operovať spoločne.

Inými slovami, federatívne prvky i v zahraničnej, obrannej a bezpečnostnej politike. V presne vymedzených témach.

Inak nás veľkí hráči súčasnej svetovej politiky nebudú brať vážne. A predovšetkým, inak nebude Európa schopná čeliť novým rizikám. A ak nebude, tak sa bude celkom legitímne natískať otázka, načo nám vlastne je? Lebo chrániť bezpečnosť svojich občanov, organizovať obranu a ak treba, tak aj bojovať, keď sú ohrození, je základnou a nezastupiteľnou povinnosťou verejnej moci. Je „raison d´ȇtre“ jej existencie.

Ďalšou z hlavných priorít programu proeurópskej politickej formácie by preto mal byť návrh Európskeho obranného paktu.

 

Treťou vleklou krízou, do energického riešenia ktorej sa Únii zatiaľ veľmi nechce, je otázka vnútornej konzistencie politických režimov jej členských štátov. Nejde o maličkosť, ani o subsidiárnu vec každého jedného z dvadsať sedmičky. Je to politický princíp, z ktorého toto spoločenstvo, čo sa dnes nazýva Európskou úniou, povstalo. A vieme, že štáty žijú, pokým si ešte dokážu vážiť idey, na ktorých vznikli. Iste si pamätáme, že do tohto exkluzívneho klubu európskych národov sa nikdy nedalo dostať len na základe geografickej príslušnosti. Európsku integráciu, z ktorej sa Únia vyvinula, od počiatku tvorili iba štáty so slobodným a demokratickým zriadením. Ani Španielsko za Franca, samozrejme ani komunistické štáty strednej a východnej Európy, ale ani Slovensko za Mečiara, túto základnú podmienku nespĺňali. A nemohli sa stať členmi únie, kým sa to u nich nezmenilo.

Európska únia sa vďaka dôslednosti pri dodržiavaní tohto kritéria stala najľudnatejším štátnym celkom s naozaj slobodným a demokratickým zriadením na celom svete. Toto tvorí jej identitu. Keby sa toto pominulo, keby si svoje zriadenie začal definovať každý z členských štátov po svojom, tak Únia stratí to, čo ju utvorilo. A práve to sa v ostatných rokoch postupne deje. Prinajmenej v dvoch členských štátoch. Zatiaľ.

Slobodné a demokratické zriadenie, to neznamená iba to, že vládcom dávajú mandát voliči. Formálne to robili aj za Stalina v Sovietskom zväze. A dnes to robia všade. Aj v Turecku, či vo Venezuele. Asi aj v Severnej Kórei. Slobodné a demokratické zriadenie okrem pravidelne sa opakujúcich slobodných volieb, tvorí i celý rad ďalších ústavných záruk, ako je nezávislosť súdnej moci, politická kontrola ozbrojených síl, ochrana menšín, sloboda prejavu, náboženská sloboda, ochrana osobnosti, akademické slobody a celý rad ďalších základných slobôd a práv občanov, ako aj ich sloboda združovať sa v organizáciách nezávislých od vlády. Bez ohľadu na to, či sa na ich činnosť skladajú sami, alebo im v tom niekto pomáha. Hoci aj Soros. Orbanov a Kaczyǹského režimy postupne tieto ústavné záruky slobodného a demokratického zriadenia demontujú. Každá diktatúra začínala takto.

Podľa môjho presvedčenia na to by mala Európska únia reagovať zásadným spôsobom. Je to ako hnisavé ložisko, ktoré otrávi celý organizmus. Takéto Maďarsko a takéto Poľsko by mali prestať byť plnoprávnou súčasťou Únie. Využívajú jej výhody, a zároveň rozkladajú jej integritu. A vírus, ktorý zasievajú sa ujíma aj v mnohých ďalších členských štátoch. Je síce pravda, že Európsky parlament sa zmohol na rezolúciu, ktorá by teoreticky mohla viesť k tomu, že Maďarsko by stratilo hlasovacie právo. Ale je to v skutočnosti iba také „bu-bu-bu“, pretože keby sa o tom malo vskutku rozhodovať, ktorýkoľvek členský štát to môže zablokovať. A je niekoľko komplicov, ktorí to nepochybne urobia. Ak si v tomto Európska únia nedokáže naozaj zjednať poriadok, tak to neprežije.

Jestvuje v dávnej európskej histórii odstrašujúci príklad, na ktorý je dobre si spomenúť. Antické Grécko bolo kedysi rozdrobené na mestské štáty podobne ako  neskôr celá Európa. Postupne sa však utvorili dve veľké zoskupenia, dnes ich historici nazývajú spolky. Jeden zastrešovali demokratické Atény a druhý autokratická, vojensky organizovaná Sparta. Spoločne dokázali odraziť útoky Peržanov, avšak po nich sa politická moc Aténskeho spolku natoľko upevnila, že to napokon vyústilo do dlhotrvajúcej bratovražednej Peloponézskej vojny, ktorá zachvátilo celé Grécko. Atény ju niekoľkokrát prakticky vyhrali, ale rozšafným demokratickým voličom to nikdy nebolo dosť, a napokon sa rozhodli ovládnuť aj grécke mestá na Sicílii. A to už bolo priveľké sústo. Utrpeli pri Syrakúzach zničujúcu porážku, ktorá ich v samotnom prostredí Hellady veľmi oslabila. Ale ešte stále to prežili. Avšak upadli do paniky. A urobili tú najhoršiu vec, ktorú urobiť mohli. Odstránili demokraciu. Zdôrazňujem, že aténska demokracia, to nebola len niekoľkoročná epizóda. Bolo to sto rokov. Sto rokov najväčšieho rozkvetu Grécka. Filozofie, umenia a napokon i politiky. Toto všetko zastrešovalo slobodné a demokratické zriadenie Atén. Koncom piateho storočia pred Kristom však pod vplyvom vojenských neúspechov na neuváženej výprave k sicílskym Grékom, nahradili toto skvelé zriadenie najskôr tyraniou takzvanej „vlády štyristo“, a po niekoľkých mesiacoch ďalších porážok ju zmiernili na akúsi hybridnú kombináciu demokracie a oligarchie, označovanú nálepkou „vláda piatich tisícov“. V skutočnosti však i v nej mali hlavné slovo oligarchovia, ktorí boli pripravení osudy svojej vlasti zobchodovať vo svoj prospech tak, ako im to momentálne vyhovovalo. Až to bol napokon skutočný dôvod, prečo Atény Peloponézsku vojnu, teda veľké meranie síl oboch spolkov, definitívne prehrali. S katastrofálnymi dôsledkami pre celé Grécko. Oslabilo ho to tak, že sa čoskoro stalo obeťou barbarov zo severu, z Macedónska a neskôr ich poľahky nadobro obsadili rímske légie a začlenili do Rímskej ríše. A bolo po Grécku.

Demokracia má svoje nedostatky. Ale jej materským znamienkom je, že v nej existuje ozdravný potenciál. Úžasný. Taký, ako nikde inde. Ale demokracia neznesie neslobodu. Socialistický demokratický centralizmus bol karikatúrou demokracie. A i demokracia, ktorej dávajú Orban, Kaczyǹski, Putin, či Erdogan najrozličnejšie, občas i lahodne znejúce prívlastky, prestáva byť súčasťou slobodného a demokratického zriadenia, ak začne obmedzovať slobodu. Ak je to zvnútra, tak pre Európsku úniu je to smrteľné ohrozenie.

Myslím si, že usporiadanie Únie by malo byť flexibilnejšie a zároveň jasnejšie. Základné ústavné princípy slobodného a demokratického zriadenia treba presne zapísať. A tiež následky toho, ak sa niektorý z členských štátov rozhodne od nich odstúpiť. Na to potrebujeme Európsku ústavu s možnosťou rozhodnúť o obmedzení plného členstva v Únii pre štát, ktorý prestane spĺňať základné kritériá slobodného a demokratického zriadenia.

Ako štvrtú oblasť problémov Európy som si nechal migračnú krízu. Nemyslím si, že je najzávažnejšia, ba nie je to ani nový fenomén. Ľudstvo je v pohybe po celú dobu svojej existencie. Aj naši predkovia kedysi do Európy prišli odinakiaľ. Napriek tomu však súhra viacerých okolností vyvolala hlavne v roku 2015 mohutnú migračnú vlnu valiacu sa do Európskej únie a rozkolísala relatívne stabilnú politickú hladinu vo väčšine členských štátov. Vrátane tých, do ktorých migrantom, alebo presnejšie utečencom, ani nenapadlo utekať. Tento politický jav má totiž mimoriadne silný emocionálny náboj. Pred dvoma rokmi som tomu na našej konferencii v rámci projektu „Budúcnosť kresťanskej demokracie“ venoval celú prednášku. Začal som ju vtedy konštatovaním, že migračná kríza otriasa základmi politického usporiadania v Európe i v USA. A pokračoval som dvoma úvodnými poznámkami. Prvou bolo dôležité upozornenie, že pre kohokoľvek, kto chce do politiky vnášať ducha Kristovho učenia, je tento politický proces vážnou dilemou. Kto sa vyhlasuje za kresťanského demokrata a túto dilemu nevidí, nerozumie buď požiadavkám Evanjelia alebo politike.

Druhá poznámka patrila charakteru tohto procesu. Bol a stále to je dej, ktorý ďaleko presahuje sféru politiky. Ľudia to inštinktívne cítia. Prieskumy verejnej mienky po celej Európe jasne preukazujú ich obavy. Voľby rozličných dobrodruhov len potvrdzujú rozsah a vážnosť týchto obáv. A nie je to iba populizmus a propaganda. Ľudia cítia ohrozenie niečoho hlbšieho. Základom toho, čoho sa zdanlivo zmätení voliči obávajú nie je totiž problém štandardnej politickej súťaže a jej mechanizmov. Ide tu o problém kultúrny. Ľudia to v tomto ohľade vnímajú správne. A keďže im štandardná politika na to nedáva jasné odpovede, nastupujú emócie, strach, a celkom prirodzene sa objavujú i manipulátori, ktorí s týmito javmi vedia pracovať.

Zoči voči hystérii, ktorú masová utečenecká kríza vyvolala, zostali princípu otvorenosti Európy, ako princípu, z ktorého po tisícročia vyrastá jej duchovné bohatstvo, verné v podstate len dve známe verejne činné osobnosti a dodnes neuhli. Nemecká kancelárka Angela Merkelová a pápež František. Obe si tým proti sebe postavili masy ľudí.

Je nepochybné, že to urýchlilo postupný odchod Merkelovej z politiky. Ešte v nej je. Ale už ohlásila, že končí. Veľmi si vážim jej odvahu a odolnosť voči pokušeniu konať proti svojmu presvedčeniu, a to i za dramatických okolností a v konfrontácii s obrovským verejným tlakom. Na druhej strane musím konštatovať, že mocná nemecká kancelárka problém riešila iba inštinktívne. „Zvládneme to“, vyhlásila. A technicky mala pravdu. Nejako to Nemci zvládli. I Európska únia. Vďaka Frontexu je sa znížil počet nelegálnych migrantov prichádzajúcich do Únie v minulom roku o 90%. Prijaté opatrenia na ochranu vonkajšej hranice sú vskutku efektívne. Vojenskou terminológiou to môžeme označiť za takticky vcelku úspešný výsledok. Avšak to, čo chýba, to, čo by mohlo vniesť nový rozmer do rozvášnených vôd európskej politiky, je dlhodobá stratégia.

Svätý otec hovorí o migrácii prakticky od svojho zvolenia v roku 2013. A je v tom úplne konzistentný. Hovorí, že migrácia je zásadným a silnejúcim problémom sveta. Patrí k najzávažnejším otázkam našej doby. Dobre si uvedomuje, že je to fenomén, ktorý vzbudzuje v masách strach. „Mať pochybnosti a obavy nie je hriech,“ povedal pred rokom pri spomienke na svetový deň migrantov a utečencov. „Hriechom je dovoliť týmto obavám, aby určovali naše odpovede, podmieňovali naše rozhodnutia, kompromitovali úctu a veľkorysosť, živili nenávisť a odmietanie…“ (14.1.2018, Bazilika sv.Petra). Prijať migranta a cudzinca je nepohodlné, rovnako ako chrániť práva aj ostatných najslabších, ešte nenarodených či starých, pretože sa nám zdá, že narušujú náš pocit slobody, hovoril František na Svetovom stretnutí rodín v Írsku (26.8.2018). Vo svojich výzvach, aby sme sa v tejto dráme správali ako milosrdní Samaritáni, a nie ako pyšní a ľahostajní farizeji, ani jediný krát nezakolísal.

Vo svojom vystúpení v predvečer 60.výročia podpísania Rímskych zmlúv povedal, podľa mňa najzávažnejšie prorocké slová. Migračná kríza, podľa pápeža, nie je len problém počtov, či ekonomický alebo bezpečnostný problém. Vyvoláva predovšetkým oveľa hlbšiu, kultúrnu otázku. A to, akú kultúru Európa ponúka? Strach, ktorý často pociťujeme, totiž najzásadnejším spôsobom zapríčinila strata ideálov. Bez perspektívy pravých ideálov nás nakoniec ovládne obava, že nás druhý človek vytrhne z ustálených zvyklostí, pripraví nás o dosiahnutý komfort, či nejako spochybní náš životný štýl, ktorý často tvorí iba hmotný blahobyt. Bohatstvom Európy však vždy bola jej duchovná otvorenosť a schopnosť klásť si zásadné otázky o zmysle bytia…“ (24.3.2017)

František hovorí k Európe, k nám všetkým a apeluje, aby sme ju neuzatvárali, lebo každá izolácia vedie napokon k degenerácii. A nehovorí iba o utečencoch, ktorým hrozí doma smrť, prenasledovanie alebo nedôstojné podmienky života. Hovorí o práve človeka vybrať sa za svojím šťastím tak, ako Abrahám do zasľúbenej zeme. Nikto nemôže toto druhému človeku zazlievať a upierať, len preto, lebo mal smolu, že sa narodil v blbej zemi. Prijímať, chrániť, podporovať a integrovať – to sú štyri slová, ktoré často zdôrazňuje a apeluje na veľkorysosť voči tým, čo klopú na naše dvere. Na druhej strane tiež pripomína samotným migrantom, aby nezabúdali, že majú povinnosť rešpektovať zákony, kultúru a tradíciu krajín, ktoré ich prijali.

Nechcem o tom teraz hovoriť viac, lebo som k tejto téme už pred dvoma rokmi hovoril dosť. A viem, že podľa prieskumu verejnej mienky šesť z deviatich deklarovaných katolíkov údajne nesúhlasí s tým, aby sme sa postarali o ľudí hoci aj v krajnej núdzi, pokiaľ sú to moslimovia. Je to téma, v ktorej je morálne pevný postoj menšinovým. O to viac by v ňom politická formácia, ktorej ide o budúcnosť Európy a o pevné miesto Slovenska v nej, nemala zakolísať. Otvorenosť je základnou hybnou silou európskeho potenciálu duchovného i remeselného.

Ale to neznamená, že do otvorených dverí môže vojsť každý hulvát. V každom dome by mali byť nejaké pravidlá. I v tom našom európskom. To, čo chýba statočnému taktickému zápasu Angely Merkelovej pri zvládaní mohutného náporu migrantov do jej vlasti a do Európy vôbec je práve akýsi domový poriadok. Vrátane sankcií. Otvorenosť a takýto Európsky domový poriadok by mohli byť ďalším bodom nášho záchranného plánu pre Európu.

Na záver mi dovoľte, milí priatelia, ešte niekoľko slov k tomu, ako by sme sa k európskej politike v týchto osudových chvíľach mali postaviť my, čo sa usilujeme o politiku inšpirovanú kresťanským učením.

Predovšetkým som presvedčený, že akýkoľvek kultúrny boj, ktorého cieľom je v tom lepšom prípade poctivý úmysel urobiť spoločnosť lepšou za pomoci donucovacej moci štátu, je stratenou vartou. Nezavierajme si oči predtým, že už i doteraz sme všetko prehrali. Rozvody a interrupcie umožňuje zákonodarstvo takmer všetkých štátov sveta. A bude to pokračovať. Kultúrny boj nás len vytláča na okraj spoločnosti.

História je učiteľkou života, a preto sa ešte vrátim k antickému Grécku. Aj preto, lebo sa viac podobalo na Európu ako centralizovaná Rímska ríša. Grécka spoločnosť, hlavne tá aténska, v dobe svojho najväčšieho rozkvetu, nebola vzorom mravných cností. Bolo to požívačné spoločenstvo, plné neduhov, ktoré kvári každú vyspelú pospolitosť. Vrátane veľmi rozšíreného homosexuálneho spolunažívania. Ale nebolo to toto, čo rozvrátilo tú úžasnú kapitolu európskych dejín, ktorú Zamarovský nazval gréckym zázrakom. Aténsku moc položili zlé politické rozhodnutia. Začalo to Alkibiadovým populizmom, ktorému sa podarilo roznecovať tie horšie vlastnosti aténskeho ľudu a viedlo k tragickej výprave voči Syrakúzam. A skončilo to odstránením demokratického zriadenia. Nie partnerstvá ľudí rovnakého pohlavia, nie hedonistický životný štýl. Tragické politické rozhodnutia konkrétnych ľudí. Populizmus je najnebezpečnejšou cestou k nim.

Spomínam to preto, lebo chcem zdôrazniť, že v politike by sme nemali márniť čas vopred prehratým zápasom. Mali by sme sa sústrediť na cestu k tomu, aby sme sa čo najúčinnejšie podieľali na politickom rozhodovaní o skutočných zápasoch súčasnosti a na boj s populizmom. Keď to kresťania v politike nebudú robiť, ak sa budú uspokojovať tým, že ich poslaním je vnucovať spoločnosti lepší životný štýl, tak budú politické rozhodnutia, ktoré hýbu Európou a rozhodnú o jej osude proste prijímať iní.

Tým samozrejme nechcem povedať, že by sme mali prepadnúť prázdnemu pragmatizmu. Aj politický pragmatizmus, ak má byť schopný bojovať s populizmom, občas sa postaviť i proti vrtošivej verejnej mienke, potrebuje ideály. Inak sa premení na improvizáciu bez pevnej línie a skončí zle. Ideálom sa môže stať niečo čo si ceníme tak, že sa to stáva najsilnejšou motiváciou pre naše konanie. V politike to nazývame tak trochu zjednodušene hodnotami. Ony vytvárajú kultúru, v ktorej žijeme. Úlohou politiky je túto kultúru chrániť a poskytovať priestor pre jej rozvoj. Ony by mali predurčovať i pragmatické politické rozhodovanie, inak sa začne naša kultúra rozkladať. Ide o to, ktoré sú to tie ideály, hodnoty, čo by sa mali premietať i do pragmatických politických rozhodnutí.

V súvislosti s migráciou som spomenul prorocké slová pápeža, ktoré predniesol z príležitosti výročia podpísania Rímskych zmlúv. Naše ideály by nás nemali hnať do zápasu proti iným ľuďom, ale práve naopak, tieto ideály, naša kultúra by nás mala blížnym okolo nás, i na celej planéte, urobiť bližšími. Presne tam je miesto kresťana v politickom boji. František vtedy hovoril o hodnotách, ktoré môžu pomôcť Európe, aby znovu našla nádej. Spomenul ich päť:

Po prvé obnoviť ústredné postavenie človeka. Aby sa vrátil do stredu a srdca európskych inštitúcií. Aby pozorne a dôverne počúvali po čom túži, čo potrebuje spoločnosť a národy, z ktorých Únia pozostáva.

Po druhé je to solidarita. František tu citoval Apoštola národov: „Ak trpí jeden, trpia s ním všetci ostatní (1 Kor 12,26). Skutočná solidarita vyžaduje konkrétne činy a gestá, ktoré nás približujú k blížnemu, nech žije v akejkoľvek situácii. Je to najúčinnejší spôsob ako prelomiť tesný a dusivý kruh sebectva, z ktorých ťaží každý populizmus.

Po tretie – otvorenosť. Pápež zdôraznil, že európske dejiny určovalo stretávanie sa s inými národmi a kultúrami a jej identita je a vždy bola dynamická a multikultúrna. Práve tak sa utvorilo jej jedinečné ideové a duchovné bohatstvo, ktorého využívanie je najlepším liekom na hodnotovú prázdnotu našej doby. Práve ona sa stáva živnou pôdou všetkých foriem extrémizmu.

Po štvrté – mier. Európska integrácia vznikla hlavne preto, aby európske národy už neviedli medzi sebou vojny. To nie je vôbec samozrejmosť. Vyžaduje to investovať do rozvoja a do toho, aby tento rozvoj prebiehal v mieri.

A napokon po piate – otvoriť sa budúcnosti. Vyžaduje to poskytnúť mladým ľuďom seriózne vyhliadky na vzdelanie a prácu, investovať do základnej bunky spoločnosti, ktorou je rodina, rešpektovať svedomie a ideály ľudí žijúcich v Európe a chrániť život vo všetkej jeho posvätnosti.

Myslím si, že do programu proeurópskej politickej formácie by sme ako kresťanskí demokrati mali presadzovať predovšetkým tieto hodnoty.

 

Milí priatelia,

toto sú podľa mňa hlavné politické témy súčasnej Európy. Bime sa o ňu, aby zo zápasov, v ktorých sa nachádza, vyšla mocnejšia, slobodnejšia a demokratickejšia a bime sa o to, aby naša vlasť bola jej užitočnou a nespochybniteľnou súčasťou! Pre Slovensko i pre Európu, ale i pre dnešný svet, nejestvuje v tejto dobe vážnejší zápas.