Pozrel som si včera záznam TV Noe z takzvane kontroverznej bohoslužby „Hospodin v hospodě“. Kvôli nej údajne musel jej celebrant Marek Orko Vácha bez vysvetlenia a okamžite opustiť pražskú akademickú farnosť. Musím povedať, že som nespozoroval nič, čo by sa mi zdalo nedôstojné. Naopak. Pripomenulo mi to tie oslobodzujúce zážitky z bohoslužieb, ktoré v čase komunistického režimu celebrovali statoční, režimom prenasledovaní kňazi pod šírim nebom, alebo v rozličných priestoroch, čo naozaj neboli sakrálne, ale mali úžasného ducha. A priťahovali aj ľudí, ktorí by do kostola neprišli. Ale spomenul som si aj na iný zážitok z jedného malého talianskeho mestečka spred asi desiatich rokov. Večer sme boli s manželkou v kostole. Ja som v ten deň bežal maratón a bol som dosť dobitý. Počas bohoslužby ma pochytilo nutkanie na kašeľ. Aby som tomu predišiel, vypýtal som si od ženy fľaštičku vody a napil som sa. Kňaz vtedy prerušil liturgickú reč a niečo povedal. Po taliansky neviem, ale všetci v tom kostole sa obrátili a pozreli (asi vyčítavo) na mňa. Ja som sa usmial a pomyslel som na Toho, na koho počesť sa katolícke bohoslužby konajú. Jemu by to istotne neprekážalo. Ale aj na zákonnícku mentalitu, ktorá Ho priviedla až na kríž. Bráňme sa tejto zákonníckej mentalite, priatelia! Ona nás uzaviera do múrov, ktoré bránia tomu, aby sme šli do sveta a hlásali ono oslobodzujúce posolstvo. V niekdajšej sýpke (dnes v infocentre) Břevnovského kláštora ho podľa mňa Marek Orko Vácha ponúkol najlepšie, ako vedel. Žijeme v dobe, keď takéto oslobodzujúce oslovenie veľmi potrebujeme. Blahoslavený, kto sa nepohoršil!